Kapor fatransky a ine pribehy

Kratko po Vianociach sa nam podarilo ulovit kapra. Nie obycajneho, ale Kapra fatranskeho. Tak sa vola knizka pribehov a historiek Bora Tomisa, naruziveho turistu, prispievatela internetovych stranok Hiking.sk. Tam najprv vesele i menej vesele pribehy vychadzali v online podobe, a napokon ich vydavatel stranok opublikoval aj knizne. Najprv to boli chatarske zazitky z pôsobenia na chate pod Suchym a na chate na Klacianskej Magure, neskôr pridal aj pribehy z vandrovania po Slovensku. Ako pise autor v uvode knihy, niektore z pribehov sam zazil, ine pozna z prvej ruky a nebranil sa pridat k autentickym pribehom aj trocha toho korenia, ktore robi zivot takym zaujimavym, ze sa ho odda zit - "humor, `srandu`, a aspon trocha citov a romantiky".

Prinasame Vam ukazku - rozpravanie, podla ktoreho je kniha pomenovana. Je to jeden z 24 pribehov obsiahnutych v knizke.

Kapor fatransky

Je 22. decembra a ja sa chystam na posledny nakup pred Vianocami. Chatu uz sice mame nabitu potravinami na celu zimu, avsak este je treba priviezt udeniny a mäso, ovocie a zeleninu a poslednu davku postelneho pradla. No a samozrejme mam aj zoznam veci od manzelky, ktore musim nakupit, dalej nejake darceky a este nieco na nas vianocny stôl. Prvy turnus hosti nastupuje az 26. decembra a tak na Vianoce budeme na chate takmer sami.

Vonku je -14°C, ale vdaka velkej autobaterii z nakladiaku mi Gazik chyta na prvy pokus. Sneh z cesty sme si odhrnuli deteckou a Gazik s retiazkami na vsetkych kolesach sa hrkotavo pohyna a ja zacinam schadzat do Turcianskych Klacian. Udrzbar Milan ma tam uz caka a spolocne odchadzame do Martina obehnut obchody, sklady a pracovnu. Vsade treba dat vianocnu flasu, podakovat za priazen a nalozit, co treba. Za volantom uz sedi Milan, lebo ten sa viac pozna s miestnymi esembakmi a neboji sa popijat s nasimi dodavatelmi a so mnou. Grog strieda borovicka, vino, hriatô – viacboj ako vysity. Napokon si este vybavujem sukromny nakup a zlatym klincom je kapor, nadherny zlaty supinac vaziaci dobre styri kila. Sup s nim do velkej igelitky a dozadu do gazika medzi debnicky. Ved o chvilu budeme na chate, tak hadam to prezije. Nalada je skvela, z tury po dodavateloch mame uz nie len nakupeny tovar, ale uz aj sami mame dost „nakupene“. Rychle to otocime spät z Martina do Turcianskych Klacian v pevnej viere, ze uz najneskôr o hodinu budeme na Chate na Klacianskej Magure. Lenze, clovek mieni a krcma meni.

Akoze by to vyzeralo, aby sme sa este naposledy tohto roku nezastavili v miestnej krcme, kde rozhodne musime zazelat miestnym priaznivcom vianocny a novorocny vins. Ved o par dni zacina naplno zimna sezona a ja sa uz len tak lahko dolu nedostanem. Nuz a aky by to bol vins, keby nebol poriadne utvrdeny palenôckou a zaliaty pivkom. A tak popijame a trepeme somariny a az sa vonku zacne zmrakat, ozve sa svedomie a my startujeme na chatu.

Spievajuci stupame zvaznicou a je nam jasne, ze manzelka prilis nadsena nebude. Gazik sa statocne prebija snehom a o pol hodiny sme na chate. Ci uz kuzlo Vianoc, alebo debnicka s darcekmi zapôsobili tak, ze privitanie je so smiechom a s poznamkou: „No, to som si mohla mysliet ako to dopadne, vy ozrani“. Radsej neprovokujeme, rychle vylozime naklad a Milan sa s nami luci a s Gazikom odchadza dolu do Turcianskych Klacian. Zajtra este musi nakupit zasobu cerstveho chleba, nalozit svagra, co k nam pride na Vianoce a vecer vyviezt vsetko na chatu.

Rano 23. zacina pomaly prepukat vianocna atmosfera. Robime vianocnu vyzdobu a v jedalni staviam poriadny smrek, ktory zozerie aj zo tri sady ozdôb. Prichadza par skalnych turistov, ktori neznasaju domace vianocne sialenstvo spojene s upratovanim, ale bezvadne znasaju grog ci vianocny punc a celkom radi mi pomahaju pri vyzdobe. Otvorim flasu skalickeho cerveneho a pekne si popijame. Okolo tretej manzelka zacina chystat svoj specialny zemiakovy salat, ktory musi byt na Vianoce na stole a ktory spolu s vysmazenym kaprom dokazeme, pokial vydrzi, jest aj tri dni. Salat musi byt pekne odlezany, aby nabral ten spravny „smak“. „Pocuvaj ma, hovori mi zena, ty by si mohol ist zabit toho kapra a ja ho nalozim do mlieka, aby bol este „fajnovejsi“. No co by som neurobil pre dobre jedlo. Nachystal som si vrazedne nastroje a idem vylovit kapra z vane. DOCERTA, KDE JE TEN KAPOR? Vana bez vody a kapra nikde. Jaj, ze mi sme ho vcera vylozili aj s debnickami do skladu! No ten uz veru cerstvy nebude, vravim si. Este stastie, ze je v sklade poriadna zima. Nenapadne beriem kluce a sup sa dolu do skladu. Uz to mam vymyslene. Poviem, ze nechcem narobit v kuchyni spinu a pôjdem ho akoze zabit za chatu. Lenze chyba. Kapor v sklade nie je. Zeby sme ho v opilosti vyniesli do skladu pradla? A uz sa nenapadne presunujem zasa hore schodmi do dalsieho skladu. Ale kapor nikde. A tak zacina patracia akcia. Sklad napojov, sklad potravin, sklad zeleniny, bar, chodba, kupelna, byt, mrazak, chladnicka a nakoniec priestor pred chatou. Nic, kapra niet. Co teraz? Chvilu som si myslel, ze kapor nam pri vykladani vypadol a ze ho mohol zozrat nas cuvac Andy. Ale ten bol vcera na retazi uviazany a tak ma dobre alibi. Situacia zacina byt naozaj vazna. Vianoce bez kapra, to je priatelia dostatocny dôvod na rozvod, ak nie horsie. S poslednou nadejou, akoby nic, oslovim zenu: „A kde si vcera toho kapra dala?“ Odpoved je jasna: „Jaj, ze vy ozrani ste ho niekde vylozili a teraz si nepamätas kde“. A zacina druhe kolo patrania, ale tentokrat uz vo dvojici. Lenze vysledok ziadny. „Ty, priznaj sa, ze vy ozrani ste toho kapra zabudli kupit a teraz sa robis, ze sa stratil“. Joj, bratia moji, ako len lutujem, ze sme si vypili. Kazda veta teraz zacina slovom „ozrani“ a to je vazne. Z tohoto sa len tak lahko nevykrutim. Prisaham, ze sme kapra kupili, popisujem ho takmer ako svojho brata, lenze co ked kapor nikde. „No a vylozili ste ho vôbec? Nezostal v gaziku?“ Urcite, urcite sme ho vylozili, tvrdim, ale veruze si nepamätam ci ano. A je po vianocnej atmosfere. Viem, ze to nejako musim zachranit a tak je mi jasne, ze ked pride vecer Milan Gazikom na chatu, dostane ulohu zohnat do rana kapra, aj keby ho mal harpunou vo Vahu ulovit. Odpoludnie je dlhe, pridlhe a vecer nekonecny. Svagor pricestuje do Martina vlakom az o 20.30 a tak skôr ako o 22. hodine na chate nebudu. Uz mi ani vinko nechuti, ale cakam a cakam. Konecne zacne Andy brechat a uz pocut motor Gazika. Vysmiaty Milan spolu so svagrom vyliezaju z gazika a vidiet, ze sa tiez asi zastavili po ceste v krcme. Manzelka vsak necaka a utoci bez vystrahy: „Milan, a kde je kapor?“ . „Nuz chatarka, ved sme ho uz vcera priviezli, kolko preboha tych kaprov chcete zjest? „Jeden by mi stacil“, odpovie zena, a aj Milan uz vidi, ze je asi zle. „No v gaziku nezostal, ved som ho rano este vymetal. Musi byt v chate.“ A zacina tretie kolo patrania, ale tentokrat uz vo stvorici. Marne, kapor zmizol. Ihned davam Milanovi instrukcie o tom, ze zajtra musi hned rano zohnat kapra a najneskôr o 12-tej musi byt s nim na chate. Milan sada do Gazika a ja este raz, len tak rutinne pozriem na prazdnu plochu za nim. A vtedy ma asi osvietilo a stal sa prvy vianocny zazrak. Strcim ruku pod sedadlo sofera a uz aj vitazoslavne taham igelitku aj so zamrznutym kaprom spod sedadla.Huraaa. Priatelia, pokial to neviete, v Gazikoch je pod sedadlom sofera priehlben na bateriu a pretoze my sme pouzivali silnu bateriu z nakladiaku, ktora sa nam tam nevliezla, bol tento priestor prazdny. A mily kapor, ktoremu sa nechcelo cakat na nas pred krcmou, sa preplieskal aj s igelitkou az do diery po baterii.

Moje sebavedomie rastie a citim sa ciastocne ocisteny. Lenze manzelka mi nic nedaruje a tak len poznamena: „Dobre, budeme jest na Vianoce 36-hodinovu zdochlinu kapra.“ Veru, je to tak – kapor je uz 36 hodin bez vody, ale hadam to nebude take zle, ved cely cas mrzne. „Vies co“, snazim sa zachranit situaciu, „napustim trochu vody do vane a necham ho pomaly rozmrazovat, nech sa do rana aspon zmyje sliz a ak mäso nebude dobre, tak skoro rano este zbehnem na lyziach do Turcianskych Klacian a naobed som hore aj s cerstvym kaprom“. Dohovorene a vykonane. Uz je polnoc a konecne ideme spat. No prilis kludno nespim a az nadranom zaspim poriadne. „Vstavaj Boro, vstavaj rychlo, pod sa pozriet na nieco“ lomcuje so mnou usmiata manzelka. Zeby uz prisiel Jezisko, utahujem si z nej. Vlecie ma do kupelne a ja hladim ako tela na nove vrata. A vidim,ze sa stal dalsi zazrak. Nas zmrznuty kapor, ktory bol 36 hodin bez vody, brazdi si to po vani v najlepsej forme a robi vlny ako bratislavsky propeler. Styri kila zivej vahy v tom najkrajsom pohybe, môj drahy najmilsi vyplod prirody, moje supinate zlate stvorenie. Akoze sa ti ja len odvdacim? Prisaham, ze ta budem konzumovat s laskou, nadosmrti na teba nezabudnem a tvoju slavu budem sirit po cely zivot, co vlastne tymto cinim. Nase Vianoce boli zachranene, hriechy tak, ako to na Vianoce ma byt, boli odpustene a kapor bez urazu zjedeny.

S odstupom rokov, priatelia moji, si ale uvedomujem, ze sme urobili vlastne obrovsku chybu, ked sme toho kapra zjedli. Neuvedomili sme si totiz, ze sa nam v kratkom case podarilo vypestovat prveho a zial aj posledneho jedinca z rodu „Kapor Fatransky-bezvodny“.

Stalo sa na Chate na Klacianskej Magure v roku 1979.

O autorovi

Boro Tomis sa narodil v roku 1947 v Skalici. Tu aj prezil väcsinu svojho zivota. V blizkych Bielych Karpatoch sa zacal rozvijat jeho vztah k horam. Styri roky stravil na chatach Malej Fatry, kde pracoval ako kuchar a neskôr ako chatar. Zvysok zivota pracoval v polygrafickom priemysle.