Ukážka z knihy
Amen, zabil babu kamen
O zmysle pre humor našich predkov
Koncom 19. storočia Svetozár Hurban Vajanský zaúpel: "Slovenskej náture viac pristane tón smutnej fujary ako radostný poskok piskora, lebo náš život plynie elegicky a humor nepatrí medzi naše silné stránky. Ubitý na tele i duchu - ako vraví Sládkovič - slovenský národ i v žarte žiali."
Toto neopodstatnené tvrdenie spochybním citátom z knihy Jozefa Minárika Samopašná viola da gamba (1984), ktorý reprezentuje snahu súčasnej literárnej vedy prinavrátiť humoru jeho nezastupiteľné miesto v živote i tvorbe našich predkov:
"Rozhodli sme sa vyvrátiť tieto priezračné klebety a ukázať, že naši dedovia, pradedovia a prapradedovia nepoznali len lamentativne cedidlo na preciedzanie smútku, žiaľu a bolesti, ale aj humorné sito na preosievanie smiechu, žartu a veselosti. Pritom sa neraz prihodilo, že namiesto sita zdrapili riečicu či rešeto, o ktorých je známe, že majú väčšie oká ako cedidlo alebo sito. A potom bolo humoru až do úmoru!"
Takže predsa možno predstavu o pochmúrnej a zádumčivej povahe slovenského človeka považovať za číru mystifikáciu? Zaiste áno, a dôkazov je viac než dosť v ľudovej próze, v ktorej je humor jedným z najlepších sprievodcov na spoznávanie jej bohato členeného sveta. Toto miesto na piedestáli mu právom prináleží pre jeho flexibilnú mnoharakosť, no najmä pre životaschopnosť v neľahkom "boji" s ľudovou piesňou, pod Herderovým vplyvom považovanou za "hlas národa", neskôr s rovnako priorizovanou povesťou či razprávkou (hlavne čarovnou), ktorým sa prisudzoval atribút dávnovekosti, tak dôležitý argument obrodenskej ideológie.
Humor musel prejsť strastiptnú cestu vo vedomí našich dejateľov, národovcov i zberateľov, kým sa začal akceptovaf z hľadiska historického, ale aj umeleckého. Prvé pokusy o jeho identifikáciu súvisia s dielami, ktoré poukazujú na bezprostrednú prepojenosť slovenského prozaického folklóru humoristického zafarbenia s uvedomelou literárnou tvorbou (neraz s prívlastkom poloľudová). Medzi tie najvýznamnejšie, respektíve rozsahom najzaujímavejšie doklady sa zaraďujú tri staré rukopisné zborníky Kúsky klerikú pro zábavku laikú, Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky a Lajster všelijakých kratochvilných histórií (všetky z druhej polovice 18. storočia), nad ktorými vyčnieva vo svojej dobe mimoriadne obľúbená kniha Veselé účinky a rečení (1795) od Jozefa Ignáca Bajzu. Toto postupne zabúdané, no čitateľsky stále pôsobivé dielo vyšlo aj roku 1978 pod názvom Veselé príbehy a výroky. Spomedzi jeho 500 krátkych textov k "najšibalskejším" patrí nasledujúca facécia:
Nejaký žartovník volal raz na obed nejakého daromníka, a preto hladomerca (hladoša, hladného človeka - pozn. autora), a vravel takto:
"Príď, ak budeš môcť, zajtrajší deň ku mne na obed. Budeme pri dobrých jedlách veselí."
Prišiel on dôverne a včas, ale dvere od ulice boli pevne pozamykané a nikto sa neohlásil.
Keď už dlho trieskal, tamten vystrčil cez okno hlavu a volal: "No, čože je?"
"Prišiel som," odpovedal on, "na ten obed, nemôžem však dovnútra."
"Hybaj teda preč, lebo ja som ti kázal tak prísť, ak budeš môcť."
| 
