Zaujímavé detaily z archívov o Hrade v jeho starej podobe i stáročných premenách. Autor nás zavedie do komnát so vzácnymi umeleckými dielami a rozpráva o živote obyvateľov Hradu. Oživí kráľovské návštevy, zásnuby, svadby, veľkolepé slávnosti na počesť hradného panstva. Nazrieme do podzemných žalárov, kde trpeli účastníci protihabsburského boja za slobodu. Prejdeme sa po malebnom Podhradí s domami bohatých mešťanov, nazrieme do šľachtických kúrií a obydlí patricijských rodín. Sme svedkami obliehania mesta, ničivých požiarov, ktoré spustošili mnoho domov ale aj hrdý prešporský Hrad.
"Kniha bratislavského maďarského historika Lajosa Keménya vznikla roku 1933, v čase, keď bol Bratislavský hrad už len impozantnou ruinou a autor videl ako "cez okná mu bŕkajú vrany a netopiere, víchor ho nivočí, pustoší a nemé ticho v jeho múroch občas naruší ozvena padajúceho muriva". Dielo sa opiera o rozsiahle archívy Bratislavskej kapituly a archív Pálffyho seniorátu, detailne rekonštruuje tisícročnú históriu hradu a predstavuje čitateľovi ako slávnu, ale už navždy uzavretú kapitolu našich dejín. Spolu s množstvom fotografií, ktoré výrečne ilustrujú spustnutosť a devastáciu celého hradného areálu, vyvoláva kniha zvláštny čitateľský zážitok - v spojení s poznaním, že o dve desaťročia po vydaní tejto knihy sa začalo s obnovou hradu a od konca šesťdesiatych rokov uplynulého storočia Bratislavský hrad opäť plní funkciu reprezentačného sídla - hoci v súčasnosti v obmedzenom rozsahu, keďže práve sa začala jeho ďalšia rekonštrukcia," napísal o knihe spisovateľ Anton Baláž v Knižnej revue.
Ukážka z knihy
Ničivý požiar
Smutné ráno svitlo nad starobylým hradným palácom vo štvrtok 30. mája 1811 o pol štvrtej. Z budovy zimnej jazdiarne, ktorá vtedy slúžila ako vojenský sklad, vyrazili mohutné plamene, ktoré strhol silný vietor, vejúci od severu na juhovýchod, takže sa čoskoro zahryzli aj do strechy hlavnej budovy. Vojsko, vytrhnuté zo spánku, sa dalo na bezhlavý útek. Poruke nebola voda, hasičské nástroje, rebríky, a kým prišla z mesta pomoc, nielen strecha, ale aj vnútrajšok budovy sa zmenil na more plameňov, ku ktorému sa s vtedajším primitívnym výstrojom nedalo ani len priblížiť. Neskrotný živel sa zúrivo hnal zo sály do sály, dym a páľava bleskovo zničili kaplnku, umelecké fresky v trónnej sieni, štukovú výzdobu plafónov, supraporty a mosadzné kovanie dverí. Žeravú pahrebu unášal vietor na Podhradie, ktoré zakrátko tiež zachvátili plamene. Okrem hradného paláca zhorelo sedemdesiatsedem meštianskych domov a päť hostincov, deväť ľudí prišlo o život. Márne bolo obetavé úsilie občanov, miestnej posádky a vysokej šľachty: knieža Grassalkovics, barón Brudern, generál Gyulay dali zapriahnuť svoje najvzácnejšie čistokrvné kone, aby vozili vodu. Kronikár Ján Putz zaznamenal skutok podhradského notára, ktorý zachránil z horiacej radnice mestský archív, ale aj sirotskú pokladnicu s 1600 zlatými, až potom si spomenul na vlastné imanie, pravda, z neho sa mu už nepodarilo nič zachrániť.
Príčinu vzniku požiaru týždne skúmala vyslaná zmiešaná komisia, no bezvýsledne. Kolovali chýry, že budovu podpálilo talianske vojsko, ktoré tam bolo vtedy ubytované, ale to je neopodstatnený výmysel. Podľa záznamu kapitána Franza Rzieba bol v tom čase ubytovaný na Hrade Bailletov (neskôr Bianchiho) peší pluk. Zostavili ho v Turíne roku 1799 z piatich valónskych štábnych práporov, ktoré bojovali na talianskom fronte, ale po Bratislavskom mieri sa dostal do haličského Zlozowa, odkiaľ ho odvelili do Košíc, do Budína, do Trnavy a v roku 1810/11 do Prešporka. Povesť o talianskych podpaľačoch teda neobstojí už len preto, lebo mužstvo odvádzali z haličského obvodu.
Pohľad na začmudené múry vyhoreného hradného paláca bol desivo romantický. Odvtedy ani jeden cudzinec nevynechal príležitosť pozrieť si malebné rumovisko zblízka.
Počas Viedenského kongresu spomedzi vznešených hostí cisára Františka zašiel do Prešporka 29. novembra 1814 ruský cár Alexander. Prezrel si najvýznamnejšie stavby a potom v sprievode kniežata Volkonského a generála Uvarova vyšiel aj k zrúcaninám Hradu.
Mladá cisárovná Karolína Augusta bola pri zrúcanine 2. októbra 1819.
V roku 1820, 20. októbra, navštívil Hrad osemdesiatdvaročný saskotešínsky vojvoda Albert a medzi rumami sa zahĺbil do spomienok na dávne šťastné roky mladosti, keď v nádherných barokových sálach bujne klokotal dvorný život, a dnes sú tie miesta, kde strávil prvé roky manželstva so svojou kvitnúcou mladou ženou, onemené a spustnuté.
