Old Bailey, budova trestného súdu v Londýne, nikdy nezažila taký nápor verejnosti, ako počas troch pojednávaní na jar 1895. Prítomnosť celebrít, sexuálny škandál, politické intrigy, prekvapujúce odhalenia a závažné témy umenia a morálky – to všetko sa premieľalo na procese so slávnym básnikom a dramatikom Oscarom Wildom.
Udalosti, ktoré Wilda priviedli do súdnej siene, sa začali o štyri roky skôr, v lete 1891, keď sa vtedy 38-ročný umelec zoznámil s talentovaným dvadsaťdvaročným básnikom, lordom Alfredom Douglasom. Wilde, ktorý mal už predtým homosexuálne vzťahy, pri Douglasovi úplne stratil hlavu. Ich pomer vyšiel najavo nešťastnou náhodou, keď Douglas daroval spolužiakovi z Oxfordu svoj starší oblek, vo vrecku ktorého nechal milostné listy od Wilda. Básnika nakoniec neprezradil vydierač, ale Douglasov otec, John Sholto Douglas, markíz z Queensberry. "Tvoje intímnosti s tým Wildom sa musia skončiť, inak ťa vydedím a zastavím ti vyplácanie renty," napísal Queensberry synovi. "Nebudem skúmať podrobnosti týchto intimít, ale také veci odsudzujem." Syn mu odpovedal krátkym telegramom: "Aký si len smiešny a malicherný."
Markíz začal podnikať brutálne opatrenia. Hrozil reštauráciám a majiteľom hotelov, že ich dá zbiť, ak dovolia, aby sa v nich Alfred stretával s Wildom. Keď sa nezdráhal kompromitovať básnika pri príležitosti premiéry jeho hry, Wilde ho zažaloval ho za nactiutŕhanie. To však nemal robiť. Súd s markízom Douglasom sa konal 3. apríla 1895 a udial sa na ňom dramatický zvrat, ktorý nielenže viedol k oslobodeniu obžalovaného, ale na jeho lavicu onedlho zasadol Oscar Wilde. To preto, lebo súd sa nezaoberal ani tak markízovými hrubosťami, ako podozreniami z Wildovej homosexuality. Vtedajší zákon homosexualitu kriminalizoval a kvalifikoval ju ako hrubú neslušnosť. Na súde sa ocitli kópie písomných svedectiev mladých mužov, s ktorými mal Wilde pomer, a to bol dôvod, aby bol na Wilda vydaný zatykač.
Proces sa začal 26.apríla 1895. Výpovede svedkov boli škandalózne. Wilde vypovedal až na štvrtý deň pojednávania a odmietol všetky obvinenia z neslušnosti. Na otázku žalobcu Charlesa Gilla, ktorá sa týkala objasnenia obsahu jedného listu Douglasovi – čo znamená veta, "Láska, ktorá nesmie vyjaviť svoje meno", odpovedal Wilde tak, že si vyslúžil aplauz v sále.
"Láska, ktorá nesmie vyjaviť svoje meno je... hlboký a duchovný vzťah, je taký čistý, ako je dokonalý. ...Nie je na ňom nič neprirodzené. Jestvuje medzi starším a mladším mužom, keď starší má intelekt, a mladší má iskru, nádej a slávu života pred sebou."
Porota sa po dlhej porade priznala, že nevie dospieť k rozsudku. Siedmeho mája Wilda oslobodili na kauciu, na tri týždne pred začatím ďalšieho procesu. Objavili sa špekulácie, že o proces sa zvlášť zaujíma premiér Rosebery, pretože aj o ňom sa klebetilo, že mal homosexuálny pomer, a to dokonca tiež so synom markíza z Queensberry, starším bratom Alfreda, Francisom Douglasom. Francis zomrel za nevyjasnených okolností pri poľovačke. Údajne na premiérov tlak sa urýchlilo konanie posledného procesu, na ktorom sa porota uzniesla, že Wilde je vinný vo všetkých bodoch obžaloby s výnimkou jedného. Wilde sa v súdnej sieni takmer zrútil.
Proces vyvolal na verejnosti vlnu odsúdenia a netolerancie k homosexuálom. Mnoho vzťahov, ktoré sa v spoločnosti pred jeho konaním považovali za nevinné, sa stalo podozrivých a kritizovaných . Wilda odsúdili na dva roky žalára. Z väzenia vyšiel s pokorou, bez trpkosti. Povedal, že tam "veľa pochopil a hanbil sa, že viedol život nehodný umelca". Aj napriek tomu už nedokázal žiť vo vlasti. Najprv veľa cestoval po Európe a so životom sa rozlúčil tiež za hranicami Anglicka, v tolerantnejšom Francúzsku. Zomrel v roku 1900 v Paríži.
(ib)
Pripojte komentár
