Hotel Klomser na viedenskej Herrengasse je už dávno minulosťou. V budove, v ktorej za Rakúsko-Uhorska bývali počas návštev Viedne iba samí lepší klienti, teraz sídli redakcia denníka Der Standard. Je v tom čosi symbolické, pretože steny niekdajšieho mondénneho hotela si dodnes pamätajú na jednu z najväčších afér predvojnovej monarchie. Prípad vzrušoval reportérov od Viedne až po Prahu, alebo presnejšie povedané, od Prahy až po Viedeň.
Ráno 24. mája 1913 našiel hotelový zriadenec telo zastreleného šéfa generálneho štábu pražského armádneho zboru plukovníka Alfreda Redla, ktorý bol hlavou rakúsko-uhorskej výzvednej služby. O starostlivo utajovanom prípade sa úplnou náhodou v Prahe dozvedel reportér Egon Ervín Kisch a po niekoľkých dňoch pátrania nezistil iba to, že plukovník mal škandalózne homosexuálne vzťahy, ale čo bolo oveľa závažnejšie, že bol špiónom. Kischovi bolo jasné, že cenzúra nedovolí uverejnenie správy, ktorá by úplne podkopala povesť armády a tak sa uchýlil ku ľsti. Informáciu o Redlovej špionáži napísal do denníka Bohemia tak, ako keby to bolo dementi armádnych kruhov. "Požiadali nás z význačného miesta o vyvrátenie povestí, ktoré sa vynorili najmä v dôstojníckych kruhoch, že šéf generálneho štábu pražského zboru Redl... sa dopustil prezradenia vojenských tajomstiev a pracoval ako vyzvedač pre Rusko. Komisia vyslaná do Prahy a skladajúca sa z jedného plukovníka a jedného majora, dala v prítomnosti veliteľa zboru baróna Giesla otvoriť služobný byt a zásuvky plukovníka Redla, pátrala po previneniach úplne iných." Správa bola síce nejasná, ale veľa naznačila, a bola začiatkom aféry. Novinári útočili na armádu a políciu tak vytrvalo, že generálny štáb, ktorý sa údajne snažil zatajiť špionáž šéfa výzvednej služby aj pred cisárom, musel nakoniec fakty o Redlovej zrade, i o jeho vynútenej samovražde, potvrdiť. A zúrivý reportér Kisch napísal jednu zo svojich najslávnejších reportáží s titulkom Ako som sa dozvedel, že plukovník Redl je vyzvedač.
Prípad bol o to šokujúcejší, že Redla považovali v rakúskej armáde za jedného z najsvedomitejších. Od roku 1900 do roku 1905 pôsobil vo Viedni ako znalec vo všetkých významných vyzvedačských procesoch. Bol známy ako nemilosrdný lovec špiónov. K jeho odhaleniu napomohli podozrivé zásielky z Ruska, odosielané poste restante na poštu v II. viedenskom okrese. Obsahovali peniaze a prichádzali pravidelne, čo vzbudilo podozrenie viedenských detektívov. Niekoľko posledných zásielok si záhadný príjemca nevyzdvihol, ale detektívi trpezlivo vyčkávali, až kým si po obálku s peniazmi prišiel plukovník Alfred Redl. Ku kroku, ktorý bol mimoriadne neopatrný, a dosť nepochopiteľný u človeka, ktorý bol skutočným profesionálom, plukovníka vraj dohnala vášeň. Peniaze súrne potreboval na kúpu drahého auta pre milenca. Detektívi na Redla upozornili generálny štáb a prehliadka v jeho pražskom byte, kde sa našli fotografie citlivých dokumentov ho usvedčila. O výsledku vyšetrovania informovali Redla krátko po polnoci v jeho viedenskom hoteli dvaja dôstojníci a ponúkli mu zbraň. O pol druhej ráno sa Redl zastrelil.
Dohady o Redlovej smrti neutíchli ani po vypuknutí svetovej vojny. Pôžitkársky plukovník sa v očiach niektorých vlastencov dostal na piedestál hrdinu - údajne prispel svojou zradou k porážke Rakúska-Uhorska, žalára národov. Hrdinom je aj v dvoch filmoch, v českej filmovej klasike režiséra Karla Antona z roku 1931, ktorej poslúžila za námet slávna reportáž Egona Ervína Kischa , ale aj v dráme maďarského režiséra Istvána Szabóa z roku 1985, kde plukovníka strhujúco zahral rakúsky herec Klaus Maria Brandauer.
Oba filmové príbehy majú romantické podfarbenie, v ktorom nechýba vášeň, napätie a trpká smrť. Jestvujú však aj iné verzie prípadu. Podľa nich sa Redl stal nepohodlným mužom, pretože kategoricky odmietal návrhy armádneho velenia na preventívny vojenský zásah na Balkáne. Preto ho vraj odstránili a aféra okolo špiónstva mala iba zahladiť stopy po zločine.
(ib)
Pripojte komentár
