Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Spisovateľ Solženicyn odhalil Západu gulag

Alexandr Solženicyn

Bolo to ako nepodarená repríza nepodareného divadelného predstavenia. Keď výbor pre udeľovanie Nobelových cien v roku 1970 ohlásil, že jej nositeľom v kategórii literatúra je spisovateľ Alexandr Solženicyn zo Sovietskeho zväzu, z Moskvy zavanul chlad. Solženicyn, tak ako v roku 1958 Boris Pasternak, si cenu neprevzal. Motív bol ten istý. Disidentský autor sa rovnako ako aj Pasternak bál, že keby sa prihlásil k cene za dielo, ktoré bolo v hlbokej nemilosti sovietskych úradov, čakalo by ho vyhostenie z vlasti.

Životné osudy Alexandra Solženicyna sa však ďalej vyvíjali úplne inak ako u jeho predchodcu. Kým Pasternak v atmosfére chladu a predstieraného nezáujmu o jeho literárnu prácu žil až do konca svojich dní v Rusku, Solženicyna z vlasti nemilosrdne vyhostili.

Predohrou k deportácii spisovateľa bol škandál s rukopisom prvej časti jeho románu Súostrovie Gulag. Kópiu rukopisu spisovateľovi zhabala tajná služba KGB, ale krátko nato, v decembri 1973 ho vydali v Paríži. Sovietska tlač na to reagovala okamžitými útokmi na spisovateľa. Aj napriek veľkej publicite, ktorá sa okolo Solženicyna rozvírila na Západe, sa s ním sovietsky režim nemaznal. Dvanásteho februára 1974 ho zatkli a súdili pre vlastizradu. O deň nato ho zbavili občianstva a deportovali do Nemeckej spolkovej republiky.

Príčinou zúrivého hnevu sovietskeho vedenia bol obsah románu, v ktorom Solženicyn líčil pomery v pracovných táboroch. Vychádzal zo svojich osobných skúseností a zo svedectiev 227 väzňov. Kniha obohatila slovník západného sveta o slovíčko gulag, ktoré sa stalo synonymom sovietskych koncentračných táborov a porušovania základných ľudských práv. A Solženicyna zasa pasovala do role "svedomia Ruska". Tak ho predstavili na tlačovej konferencii v decembri 1974, keď si konečne prevzal Nobelovu cenu.

Román Súostrovie Gulag vzbudil celosvetovú pozornosť. Autor ho nazval "pokusom o umelecké rozprávanie", v ktorom skladá mozaiku dejín systému založeného na koncentračných táboroch. Je otrasným svedectvom o otrockej práci väzňov na stavbách na Sibíri, o histórii prvých rokov sovietskej moci, o prenasledovaní nevinných, o neľudskom vypočúvaní, o týraní bezbranných ľudí, z ktorých väčšina v táboroch umrela. Druhú a tretiu časť románu publikoval v rokoch 1974 - 75.

Alexandr Isajevič Solženicyn bol pôvodne učiteľom. Prvú zrážku s mocou zažil vo februári 1945. Vtedy ho zatkli za kritiku Stalina, ktorú vojenský cenzor objavil v jeho súkromnej korešpondencii priateľovi. Odsúdili ho na osem rokov nútených prác na Sibíri. Krutú Sibír na ďalšie tri roky vystriedalo vyhnanstvo v Kazachstane. Osobné zážitky z pracovných táborov spracoval najprv v novele Jeden deň Ivana Denisoviča. Už jeho prvotina vyvolala podráždenie úradov a do vyhostenia žil Solženicyn vo faktickom vnútornom exile. Rehabilitovali ho až v roku 1986, ale občianstvo mu oficiálne prinavrátili po rozpade Sovietskeho zväzu. Z exilu v Spojených štátoch sa do vlasti vrátil v roku 1994. Zomrel v Moskve 3. augusta 2008 .

(ib)

.Pripojte komentár

Vydané: 2008-11-24
Aktualizované: 2008-11-24

Kategórie: Zaujímavosti