4 memoáre

Na prechádzky smutným a neďalekým 20-tym storočím pozývajú čitateľa 4 memoáre, ktoré sme v októbri pripojili do ponuky Panorámy.sk - Kohútovu Tu kedysi bola ulica, Kalinove Usmievavé Slovensko a Odpočúvaj v pokoji (Basastory) a Satinského Chlapci z Dunajskej ulice.

Je veľavravné, že dvaja z troch autorov skončili svoju životnú púť v emigrácii, pričom v oboch prípadoch išlo o ľavicovo zmýšľajúce osobnosti. Chcelo by sa napísať, že humor pomohol Júliusovi Satinskému prekonať úskalia režimu z tých čias, a tak preplával osídlami niekdajšieho režimu šťastnejšie ako ďalší dvaja autori. Nesedí to však. Ján Kalina bolo známy ako autor zábavných kabaretov a populárnej zbierky žartov Tisíc a jeden vtip a ani táto jeho profesná orientácia mu nepomohla - ako sa dozvedáme v knihe Odpočúvaj v pokoji - skôr mu priťažila. Jeho Basastory je silnou a presvedčivou výpoveďou o stupídnosti a zároveň aj o zraniteľnosti režimu, v ktorom upadol do nemilosti. Kalina prežil na Slovensku protižidovské represálie v období Slovenského štátu, nestal sa ani obeťou pohonu na sionistov v čase kultu osobnosti na začiatku 50tych rokov. Basu pocítil až v rokoch Husákovej normalizácie. Užil si v nej svoje a niekoľkomesačný pobyt za mrežami nebol pre politického väzňa Husákovho režimu ľahký. S detailmi sa čitateľ môže zoznámiť sám. Záverečnu kapitolu Basastory Kalina otvára žartom:
Po sezóne kultu osobnosti sa stretnú dvaja starí známi.
- Nevidel som ťa celú večnosť. Kde si bol?
- Nevieš, sedel som desať rokov.
- Desať rokov? Preboha a za čo?
- Za nič.
- Necigáň. Za nič sa dávalo päť rokov.

Kalinovej Basastory časovo predchádza ďalšia jeho autobiografománia - Usmievavé Slovensko. Vyrozprával v nej svoje umelecké začiatky v predvojnovom Československu, aj v rokoch fašistického Slovenského štátu. Jeho príbeh je priam neuveriteľný. Počas obdobia židovských deportácií pôsobil ako autor rozhlasových kabaretov. Písal pod desiatkami presudonymov a vďaka svojmu scenáristickému talentu si získal v rozhlase priateľov, ktorí mu pomohli uniknúť koncentračnému táboru, hoci ani vtedy na satiru nezabúdal: "Zostrelili sme osem lietadiel, z nich dva boli nepriateľské," cituje jednu obľúbenú parafrázu vtedajšieho politického spravodajstva.

V knihe zaznamenáva svoju dráhu od filmárskych začiatkov v Prahe 30-tych rokov až po koniec druhej svetovej vojny, pričom najpozoruhodnejšie sú zrejme jeho postrehy o živote na Slovensku v období farskej republiky. Čitateľ sa dozvedá mnoho detailov o osobnostiach a postavách z oblasti kultúrneho o politického života tých čias.

Kniha Lea Kohúta "Tu bola kedysi ulica" je z iného súdka. Autor, ktorý sa počas svojho života vypracoval na popredného znalca estetiky typografie, je omnoho suchší ako Kalina, a jeho výpoveď zaujímavo popisuje pomery v predvojnovej bratislavskej židovskej komunite. Čitateľ prežije spolu s Leom Kohútom posledné roky predvojnového Československa, deportácie židov, koncentračný tábor, povojnové roky s idealistickým ľavicovým nadšením a vytriezvenie končiace sa emigráciou.

Július Satinský sa ako veľký mág dobrej nálady pohral so spomienkami na Bratislavu svojho detstva. Kapitoliek - historiek - je v jeho spomienkovej knižke údajne 50. Poväčšinou platí, že jedna historka je rozkošnejšia od druhej. Sú to osobné spomienky, ktoré láskavým autorským slovom presatinovali (od francúzskeho satin, čiže hladká látka) roky dávno minulé. Satinského rozprávanie Bratislavčania poznajú z Bratislavských novín, ktoré sú bezplatne rozširovené do bratislavských domácností. V nich Július Satinský ešte za svojho života uverejńoval dunajskouličné spomienky, vďaka čomu sa stali noviny populárnym čítaním v nejednej bratislavskej rodine.