Druhé vydanie úspešnej knihy Štefana Markuša, ktorý v rokoch 1999 - 2002 pôsobil vo funkcii veľvyslanca SR v Budapešti.
Ako slovenský veľvyslanec v Maďarsku spoznával súčasné Maďarsko aj jeho dejiny, ktoré sú veľmi úzko popretkávané so slovenskou históriou. Maďari a Slováci mali až do roku 1918 spoločné štátne dejiny. Slovenský veľvyslanec zistil, že súčasná maďarská spoločnosť je hlboko poznačená históriou a že sa s týmto dedičstvom ustavične borí. A nie vždy s úspechom. Dejiny majú v Maďarsku veľký kredit. Venuje sa im mimoriadny priestor v školách, ale aj v médiách, nimi je popretkávaná celá maďarská kultúra. V tomto smere môžu Slováci Maďarom iba závidieť. Na druhej strane je toto dedičstvo minulosti často ťaživé. Vedie k úsiliu o vytláčanie nepríjemných historických otázok na okraj. Dejiny maďarskú spoločnosť často traumatizujú. Najväčšou traumou je Trianon. Štefana Markuša úprimne zaujímalo prečo. Jeho zistenie je zaujímavé aj pre historikov. Je to problém zle nastavenej optiky. Neraz nájdeme aj v odbornej literatúre konštatovanie, že Maďari Trianonom stratili dve tretiny čohosi a ešte tri pätiny niečoho iného. A hovoria tomu: My sme stratili. Takáto sebaidentifikácia s niečím nie celkom reálnym môže byť naozaj frustrujúca...
Poznávanie Maďarska vo funkcii veľvyslanca bolo vzrušujúce najmä preto, lebo som mohol pozorovať život našich južných susedov aj z jej "odvrátenej", nepoznanej strany. Moje zážitky v Maďarsku boli zážitkami kozmonautov, ktorí po prvý raz zazreli opačnú stranu Mesiaca.
Otázky Prečo sme sa stali malými? Ako sa to mohlo stať, keď sme už raz boli veľkými? sú pre Maďarov trýznivé. Za éry futbalovej hviezdy Öcsiho Puskása boli Maďari "veľkí" na štadiónoch. Viera, že sú stále "učiteľmi futbalu", ich dodnes fascinuje. Pamäť "zlatej jedenástky (aranycsapat)" ohlupuje súčasníkov s vierou, že "je, ako bolo!". Nostalgia po tom, "čo bolo", generuje neliečiteľné komplexy veľkosti vo všeobecnom zmysle slova. A nielen vo futbale.
Štefan Markuš, z knihy Maďari pod lupou
Pripojte komentár
