Súhrnná správa o stave spoločnosti vychádza od roku 1997. Monitoruje a analyzuje základné trendy vývoja v mnohých oblastiach spoločenského života (vnútorná politika, ekonomika, zahraničná politika, školstvo, zdravotníctvo, sociálna politika, obrana, národnostné vzťahy, verejná mienka, tretí sektor, médiá, atď.). Vychádza v slovenskom a anglickom jazyku.
Nasledujúci text je ukážkou z ročenky 2002.
Informácie o jednotlivých ročníkoch súhrnných správ nájdete tu.
EUGEN JURZYCA: Slovensko 2002 - krajina vynárajúca sa z hmly
Jedným zo základných problémov slovenskej spoločnosti je podľa môjho názoru fakt, že veci nenazývame pravými menami. Hovoríme, že máme trhovo orientovanú ekonomiku, ale mieru prerozdeľovania či výšku odvodov sme si stanovili takmer na úrovni spred Nežnej revolúcie. Nominálne daňové a odvodové zaťaženie patrí k tým vyšším vo svete, rozpočty dotované reálnymi odvodmi sú pritom v porovnaní so zahraničím nízke, a navyše v permanentnom deficite. V serióznej tlači sa stále ešte objavujú názvy článkov, ktoré nezodpovedajú ich obsahu. Tvrdíme, že za socializmu bolo lepšie, ale v parlamentných voľbách si ho nevyberáme.
Človeka v takejto situácii neuveriteľne poteší poctivý produkt. Taký, ktorého názov je plne v súlade s obsahom: Súhrnná správa o stave spoločnosti. V nasledujúcom texte sa pokúsim pouvažovať o tom, čomu tento produkt slúži, a veľmi neskromne si dovolím prepliesť toto uvažovanie osobnými názormi na to, čo poučné ukázal rok 2002 nám všetkým, no najmä ľuďom, ktorým záleží na dlhodobom zdraví našej krajiny.
Hovorí sa, že vývoj postupuje tisíc krokov vpred a deväťstodeväťdesiatdeväť krokov vzad. Kroky vpred a vzad bývajú zväčša pomiešané, striedajú sa jednotlivo aj v sériách. Ak smerovanie vzad trvá príliš dlho, rastie v spoločnosti potenciálna energia, ktorú možno premeniť na zrýchlený posun vpred.
Počas neho je šanca dobehnúť zameškané, a navyše využiť princíp zotrvačnosti na získanie náskoku, na výrazný posun dopredu. Súhrnná spáva o stave spoločnosti 2002 je správou, ktorej autori, dovolím si tvrdiť, v prevažnej miere zdieľajú v súvislosti s budúcnosťou opisovanej krajiny mierny optimizmus. Opatrne veria, že štyridsať a desať rokov kráčania dozadu, blúdenia a tápania je za nami, a čaká nás obdobie s relatívne jasným smerovaním, cesta definovaná hodnotami takzvaných štandardných krajín a kultúr spravidla dosahujúcich vysokú kvalitu života jednotlivcov.
Väčšina kapitol identifikuje rovnaké problémy slovenskej spoločnosti, aké sú identifikovateľné v štandardných krajinách, pomenúva ich štandardným spôsobom a navrhuje štandardné riešenia. V roku 2001 ešte nebolo celkom jasné, ako bude vyzerať, a najmä kam bude smerovať Slovensko v prvej dekáde tretieho milénia. V roku 2002 sa to však jasným stalo. Súhrnná správa za rok 2002 je zápisom o tejto zmene, o začiatku ťažkého a dlhého behu cez prekážky.
V súvislosti s fundamentálnymi zmenami orientácie krajín sa často hovorí o vplyve rôznych subjektov v ich prospech, resp. proti nim. Najčastejšie sa spomína vláda, verejnosť a záujmové skupiny. Ich spolupôsobenie samozrejme nedokáže meniť realitu, objektívne tlaky, dokáže iba ovplyvniť spôsob, akým sa s realitou spoločnosť vyrovnáva. Znamená to napríklad, že krajina sa bude musieť v každom prípade vyrovnať s deficitom verejných financií, avšak v prostredí s nezodpovednými politikmi, neinformovanou verejnosťou a zle motivovanými záujmovými skupinami nepôjde o regulovaný proces s optimálnymi ekonomickými a sociálnymi dôsledkami, ale o proces spontánny, s dramatickými negatívnymi vplyvmi na spoločnosť.
Zmeny v napredovaní krajiny budú natoľko zásadné a natoľko stabilné, nakoľko zásadné a stabilné boli a sú zmeny vo fungovaní spomínaných subjektov. Vláda, verejnosť a záujmové skupiny vytvárajú „hmlu" faktorov, z ktorých niektoré vystupujú zreteľne, iné nejasne, niektoré pôsobia proreformne, iné naopak, protireformne. Ich vplyv na osud krajiny je nezreteľný – pri jeho identifikácii a kvantifikácii sa asi ešte dlho budeme pohybovať v prostredí so zlou „viditeľnosťou". Súhrnná správa slúži dlhodobo ako reflektory do hmly, ktoré síce nikdy neumožnia odstrániť hmlu úplne, dokážu však vytvoriť podmienky na relatívne bezpečnú orientáciu.
Ak sme presvedčení, že súčasná vláda je zodpovedne a úprimne pripravená na maratónsky beh za efektívnejšou a spravodlivejšou krajinou, ak veríme, že hodnotová orientácia občanov SR sa posúva výrazne k modernému chápaniu sveta, ak sme zaznamenali posun v smerovaní záujmových skupín, môžeme úspešne predpokladať, že sa správnym smerom pohne celé Slovensko. Sme však naozaj presvedčení? Parlamentné voľby v roku 2002 priniesli nečakaný výsledok, ktorý umožnil vytvorenie vlády zloženej z politických strán vnímaných ako reformne orientované. Bežne sa pod týmto označením uvádzajú strany, ktoré sú odhodlané realizovať také spoločenské zmeny, ktoré by mali viesť k vyššej zodpovednosti a slobode občanov, k posilneniu trhových princípov v ekonomike, ku konzervatívnej rozpočtovej politike, k intenzívnej integrácii do Európskej únie a NATO. Samotná vláda spomína najčastejšie zmeny dôchodkového systému, reformu školstva, zdravotníctva a spružnenie trhu práce. Jej programové vyhlásenie však hovorí o komplexnejšej a dlhodobej zmene spoločnosti.
Na čelo jednotlivých rezortov, ktoré sú za zmeny zodpovedné, boli väčšinou vymenovaní ľudia, ktorí sú verejnosti známi ako zástancovia reforiem, ich profesionálne a niekedy aj osobné osudy sú s nimi spojené.
K miernej opatrnosti však nabáda skutočnosť, že predsedovia koaličných strán (ako je u nás v období transformácie zvykom), neobsadili osobne výkonné funkcie s reformami priamo spojené. Predseda SDKÚ sa stal premiérom, predsedovia ostatných koaličných strán (SMK, KDH, ANO) ostali mimo exekutívy. Bezprostrednú politickú zodpovednosť za prípravu a implementáciu zásadných sociálne najcitlivejších reforiem neprevzal nikto z rozhodujúcich politikov. Vláda je nepochybne proreformne naladená, určite nebude reformám brániť, miera spojenia jej osudu s osudom reforiem sa však zdá byť potenciálnym predmetom zaujímavých polemík.
Súhrnná správa už dlhodobo prináša informácie a analýzy charakterizujúce hodnotové orientácie slovenskej verejnosti. Vyplýva z nich, že to, čomu na Slovensku veríme, sa neveľmi mení, že sme v zásade konzervatívni. Ak si zmeny v usporiadaní spoločnosti vyžiadajú podporu zo strany verejnosti, táto bude poskytnutá zrejme len v prípade, ak budúci cieľový stav bude zodpovedať súčasným, či dokonca minulým hodnotovým preferenciám. Takáto situácia je pomerne málo pravdepodobná aj vzhľadom na zložitosť zmien, ktoré majú byť realizované. Rovnako, ako neboli privatizácia či cenová liberalizácia v uplynulých rokoch uskutočnené na základe tlaku vyplývajúceho z hodnotových orientácií obyvateľstva, dá sa predpokladať, že aj pri implementácii najbližších budúcich zmien nebudú verejnosťou zdieľané hodnoty ich hlavným hnacím mechanizmom.
Formálne a neformálne organizované záujmové skupiny sa zdajú byť veľmi silným hráčom na poli uskutočňovania spoločenských zmien. Nejde pritom prioritne o konšpiratívne zoskupenia fungujúce v „podzemí". Sú to akíkoľvek jednotlivci či akékoľvek skupiny, ktoré sa vedome či nevedome spájajú s cieľom presadzovať svoje záujmy. Môžu to byť žurnalisti, zahraniční podnikatelia, domáci privatizéri, tunelári, globalisti aj antiglobalisti, odborári, štátni zamestnanci, zelení, aj atómová loby, mimovládne organizácie.
Pozrime sa pre ilustráciu napríklad na výsledky volieb. Hodnotové orientácie slovenskej verejnosti sa od roku 1993 menili len nevýrazne, pomer medzi priaznivcami takzvaných štandardných a neštandardných strán sa síce menil viac, otázne však je, či natoľko, aby krajina prešla od politickej reprezentácie riadenej Mečiarom, Slotom a Ľuptákom až po zoskupenie pod vedením Dzurindu, Bugára, Hrušovského a Ruska. Volebné výsledky za posledný tucet rokov vykazujú, zdá sa, nižšiu súvislosť so schopnosťami a šarmom politických lídrov a hodnotami zdieľanými občanmi, než so zmenami na strane záujmových skupín. Zjednodušene: na začiatku deväťdesiatych rokov potrebovali záujmové skupiny (edzi ktorými vynikali „kapitáni domáceho priemyslu") sprivatizovať štátny majetok za výhodných podmienok a tomu nakoniec zodpovedala aj politická scéna. Terajšie záujmové skupiny potrebujú majetok chrániť a zveľaďovať. Politická scéna znova tejto potrebe zodpovedá.
Zdá sa, že žijeme v období, v ktorom majú na osud krajiny významný vplyv záujmové skupiny. Ani nie preto, že by u nás nefungovala demokracia, ale preto, lebo to boli ony, ktoré zaznamenali a zaznamenávajú najväčšie zmeny. Ak sa zaujímame o to, či nedávny vývoj u nás zakladá dlhodobé trendy, nemali by sme zrejme odpovede hľadať prioritne v popularite politických lídrov ani v hodnotovej orientácii občanov, ale skôr v posune záujmov. Z tohto pohľadu sa zdá, že rok 2002 priniesol odpoveď. Pri málo meniacom sa rozložení schopností politických strán a takmer nemennej hodnotovej orientácii voličov bude vývoj závisieť od zmien na strane záujmových skupín. Zdá sa, že sú nimi čoraz viac ľudia živiaci sa svojou prácou: riadiaci, riadení, spravujúci majetok. Čoraz menej sú to takzvaní vyhľadávači renty: kovbojskí privatizéri a podnikatelia, tunelári. Ak vyčítame z najnovšej Súhrnnej správy takúto informáciu, môžeme sa do budúcnosti pozerať optimisticky.
Rok 2002 prináša aj ďalší významný a menej optimistický poznatok. Ešte nie je zreteľne viditeľný, ale vo svetle Súhrnnej správy sa jeho obrysy v hmle reformných faktorov dajú rozoznať: ďalšie spoločenské zmeny budú veľmi nákladné. Prvým signálom bola reštrukturalizácia bánk vyvolávajúca dodnes otázku, či sa do nej oplatilo investovať vyše sto miliárd korún a predať banky za zlomok tejto sumy. Veľmi zle sa vysvetľuje, že bankový sektor fungoval s obrovským vnútorným deficitom, že od polovice minulého storočia sme ho tunelovali alebo tunelovať dovoľovali, a ak sme chceli mať na Slovensku fungujúce banky, neostalo nám nič iné, len sa zadlžiť a dlh vyrovnať.
Bohužiaľ, problémy podobné tým z bankového sektora sú identifikovateľné aj v iných oblastiach. V reforme dôchodkového systému sa už pokúšame o ich kvantifikáciu. Zdá sa, že 65 miliárd korún z privatizácie bude stačiť na štyri roky fungovania nového systému. Bez ďalších zmien by potom nastal kolaps: ak si pracujúci začnú odkladať polovicu odvodov na vlastný dôchodok, musí štát kompenzovať túto sumu súčasným dôchodcom. Radikálna zmena neefektívneho a nespravodlivého spôsobu starostlivosti o dôchodcov by si podľa niektorých odhadov vyžiadala okolo tisíc miliárd korún.
Zdá sa, že na výrazné zmeny v zdravotníctve či školstve budeme potrebovať rádovo minimálne ďalšie desiatky miliárd korún.
Dôvod je rovnaký ako v prípade bánk. Od polovice minulého storočia to boli tunelované systémy. Použijúc terminológiu dôchodkovej reformy, socializmus môžeme nazvať aj priebežným systémom. Ľudia sa v ňom len minimálne starajú o financovanie vlastného dôchodku, vlastnej zdravotnej starostlivosti, vzdelávania vlastných detí. Ak to predtým robili (a oni to robili), ak si predtým ukladali peniaze na tieto účely (a oni si ukladali), tak tieto ich prostriedky využil socializmus na dotáciu systému, jednoducho ich „prejedol".
Ak teraz chceme prejsť späť na efektívny a spravodlivý systém, neostáva nám iné, len doň peniaze vrátiť. Iba približne sa dá odhadovať, že ide o sumy vysoko prevyšujúce ročný hrubý domáci produkt krajiny. Bez týchto peňazí nebude možné uspokojivo odpovedať na základnú otázku najvýznamnejších spoločenských zmien: Ak si začne občan odkladať peniaze na vlastný dôchodok, na vzdelanie svoje a svojich detí, na zdravotnú starostlivosť, na obdobie svojej prípadnej nezamestnanosti atď. , kto sa postará o tých, ktorým to platil doteraz? Uplynulý rok tiež výrazne poukázal na potrebu skutočnej decentralizácie a zvýšenia adresnosti v sociálnom systéme krajiny. Ten bol dlho udržiavaný na veľmi štedrej úrovni len s pomocou vonkajšieho a vnútorného zadlžovania, prípadne s pomocou príjmov z privatizácie. Roky 2001 a 2002 jednoznačne ukázali, že slovenská ekonomika na financovanie verejných statkov v doterajšom rozsahu nemá. Začalo sa preto ich paušálne obmedzovanie, ktoré, ak sa naozaj realizuje, povedie k napätiam vyplývajúcim z legitímnych požiadaviek na zabezpečenie aspoň toho, čomu sa hovorí základné ľudské potreby.
Lenže Slovensko je krajina s mimoriadne členitým terénom. Z hľadiska geografie, ekonomiky, sociológie, politológie či histórie. Ak by sme ho chceli mať pekné zelené, mali by sme ho polievať v optimálnej miere. Nie zaliať ho až po Štrbské pleso, ani vypustiť až po Marcelovú pri Dunaji. Ba dokonca nepomôže ani zaliatie do úrovne priemeru medzi najvyššie a najnižšie položeným miestom.
Zaliate miesta budú zahnívať, nezaliate vysychať, nech bude výška hladiny akákoľvek.
Problém totiž nie je vo výške hladiny, ale v tom, ako dokáže kopírovať terén. Nedávne obdobie jednoznačne ukázalo, že naša krajina je „zaliata" sociálnym systémom paušálne. Jedna jej časť ekonomicky vysychá, iná má „vlahy" príliš veľa..
Súhrnná správa o stave spoločnosti je produkt, ktorý si za obdobie svojej existencie našiel miesto na trhu najmä tým, že spoľahlivo, zrozumiteľne, včas a komplexne poskytuje informácie o našej krajine. Vytvára tým základný predpoklad na riešenie najzávažnejších spoločenských problémov. Názory na problémové priority, ako aj na ich riešenia budú nepochybne rôzne. Z tohtoročnej správy však vyplýva, že krajina konečne začala bežať smerom a spôsobom, ktorým zvyknú uháňať úspešní. Nebežíme už oproti nim, či dokonca mimo dráhy.
V tejto chvíli ešte neviem, akú obálku bude mať tohtoročná Súhrnná správa. Podľa mňa by na nej nič nepokazil skromný prúžok staroružovej, opatrne optimistickej farby.
