Ivan Stodola je známe meno z učebníc slovenskej literatúry. Encyklopedické zhrnutie jeho života a tvorby nájdeme aj na obálke knihy Stodolových spomienok Smutné časy, smutný dom. Lekár, vysoký štátny úradník v odbore zdravotníctva, zakladateľ Masarykovej ligy proti tuberkulóze na Slovensku, spisovateľ, dramatik. Najvýznamnejší predstaviteľ dramatickej tvorby v medzivojnovom období. Študenti, ale aj kultúrna verejnosť, pozná síce hry Bačova žena, Jožko Púčik a jeho kariéra, či Marína Havranová, ale menej ako o postavách zo Stodolových diel, vedia o osudoch ich tvorcu. Memoárová knižka môže medzeru v poznaní osobnosti Ivana Stodolu zaplniť.
Kniha pamätí vznikala a prvý raz vyšla v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Bola vlastne pokračovaním Stodolových spomienok na detstvo a mladosť, ktoré knižne vyšli vo vydavateľstve Tatran v roku 1965 pod názvom Bolo ako bolo. V nich Stodola opisuje, ako sám uvádza, zväčša príjemné životné udalosti, ale aj na činorodú prácu verejného činiteľa a lekára. Už z názvu druhej knihy spomienok je jasné, že má iný podtón. V 50. rokoch Stodolu odsúdili a neskôr mu znemožnili zastávať verejné funkcie pre jeho údajné vyznávanie buržoáznej ideológie a triedny pôvod. Ako píše v doslove k jej vydaniu v roku 1969 Ján Ferenčík, bolo to nečakané pokračovanie a jej vydanie bolo prinajmenšom problematické, aj keď Stodolu v tom čase rehabilitovali udelením titulu národný umelec. Knižka stihla vyjsť počas obrodzujúceho, ale krátkeho a násilne zastaveného liberalizačného procesu. Ferenčík je presvedčený, že aj keď knižka neprináša nové objavy o rokoch deformácií, nie je ani umelecky revolučná, ani politicky objavná, predsa je zaujímavá a potrebná. "Ivan Stodola nehodnotí javy a udalosti okolo seba ani z pozície panujúcich názorov, ani zo stanoviska politických či subjektívnych špekulácií. Jeho morálka je jednoznačná a priezračná, hodnotu vecí meria vysokým, ale jasným meradlom, kotviacim v najlepších vlastnostiach našej národnej povahy a mravnej tradície.... Knižka Smutné časy, smutný dom nie je pomníkom hrdinovi. A predsa jej protagonista je aspoň takým morálnym víťazom ako jeho vlastný umelecký výtvor Jožko Púčik."
Terajšie, druhé vydanie Stodolových spomienok, doplnila vydavateľka Kveta Dašková a historik Ivan Kamenec predslovom, v ktorom čitateľa upozorňujú na niektoré drobnejšie terminologické nepresnosti alebo nesprávne časové či faktografické zaradenie autorových zážitkov z väzenia do širšieho vnútropolitického vývoja na Slovensku, resp. v Československu. Cieľom týchto poznámok nie je spochybnenie či znižovanie literárnej a poznávacej hodnoty a príťažlivosti memoárov. Naopak, ako píšu autori predslovu, snažia sa ich pevnejšie zaradiť do dobového prostredia a všeobecnospoločenského vývinu na Slovensku v druhej polovici minulého storočia.
