Strhujúce rozprávanie Žofie Langerovej, manželky Oskára Langera, ktorého uväznili po zmanipulovaných procesoch v päťdesiatych rokoch napriek tomu, že sám bol presvedčeným komunistom.
Napísať v prípade knihy Žo Langerovej, že najlepšie príbehy píše sám život, je pravdivé, ale aj necitlivé. Pravdivé preto, lebo je to v prípade jej literárnej výpovede naozaj tak, akokoľvek to znie frázovito. Necitlivé preto, lebo ide naozaj o dokument o ľudskom príbehu plnom utrpenia, ktoré nie je ešte tak veľmi vzdialené, a povedať o niekom, kto trpel v jednej ére, že prežíval zaujímavý, dobrý príbeh, je mierne povedané, necitlivé. O to viac, keď je ten príbeh smutný, veľmi smutný, hoci autorka ho nesentimentalizuje. Dopúšťam sa však tejto neogabanosti, pretože kniha si zaslúži pozornosť čo najširšej skupiny čitateľov - je hlboko pravdivou, dokumentárnou výpoveďou a zároveň aj pútavým, "jednodychovým" čítaním.
Žo Langerová vo svojej knižke dokázala vyrozprávať svoj osud takým spôsobom, že tomu, čo by mohlo ostať len dokumentom, dala nový rozmer - rozmer románu o vzťahu ženy k svojmu manželovi, ktorý má čo povedať aj súčasníkom žijúcim v inej, a verme, že v šťastnejšej dobe, než boli roky totality a studenej vojny. Ešte niečo sa žiada dodať, a to slovo obdivu, že autorka, ktorá žila ťažké časy, ktoré skončili jej odchodom do emigrácie (1968), neprepadla vo svojej autobiografii sebaľútosti. Škoda, že mnoho z vitality, ktorou bola obdarená, vyšlo hrou osudu navnivoč. Ale to nie je len jej prípad.
V ankete denníka Pravda o najlepšiu knihu roka 2007 sa táto kniha umiestnila na prvom mieste. V roku 2010 vyšla v druhom vydaní.
Vladimír Bibel
