V máji 1956 zahraničné vysielanie moskovského rozhlasu prinieslo v kultúrnej rubrike správu, že spisovateľ Boris Pasternak dokončil román zasvätený epoche revolúcie. Informácia zaujala mladého talianskeho novinára Sergia D'Angela, ktorý pracoval v Sovietskom zväze pre Taliansku komunistickú stranu. Dohodol si stretnutie s Pasternakom a navštívil ho v jeho dome v Peredelkine, vzdialenom len niekoľko kilometrov od Moskvy. Po krátkom rozhovore novinár Pasternakovi navrhol, že sprostredkuje vydanie románu v taliančine. Pasternak sa iba zasmial. Najprv sa zdráhal čo len požičať novinárovi rukopis, ale potom mu ho nakoniec dal so slovami: "Zároveň s týmto ste ku mne pozvali popravčiu čatu." Pasternakov čin bol naozaj odvážny, pretože v tom čase sovietski spisovatelia nesmeli byť v priamom kontakte zo zahraničnými vydavateľmi bez vedomia a schválenia úradov. Niekoľko dní nato odovzdal novinár rukopis talianskemu vydavateľovi Feltrinellimu.
Hneď ako sa o bezprecedentnom správaní dozvedeli príslušné orgány, vyvinuli na Pasternaka, ale aj na talianskeho vydavateľa nátlak s cieľom zabrániť publikovanie románu v zahraničí. Kniha Doktor Živago vôbec nezobrazovala revolučnú epochu podľa predstáv komunistického režimu, líčila ju so všetkou jej krutosťou.
Boris Pasternak písal Živaga vyše desať rokov, od leta 1946 do decembra 1955. Keď v marci 1953 umrel Stalin, zmeny v krajine sa prejavili takmer okamžite, ale Pasternak veľmi neveril, že vedenie krajiny pristúpi k ďalekosiahlejším reformám a obával sa aj o osud svojej knihy. V zime 1955-56 predstavil rukopis v časopise Znamia, v ktorom už predtým publikoval niektoré básne z knihy, a tiež v týždenníku Novyj mir. S vydavateľom mal zmluvu ešte z roku 1947 o publikovaní románu, ale po udalostiach, ktoré sa rozvírili okolo diela, časopis od zmluvy odskočil.
Správy o zákaze románu v Sovietskom zväze, a snaha úradov, aby Živaga nevydali ani v zahraničí, v cudzine len zvýšili záujem o knihu. Feltrinelliho 6-tisícový náklad v talianskom jazyku sa 22. novembra 1957, keď sa objavil v kníhkupectvách, okamžite rozchytal. Nasledovalo vydanie v 18 ďalších jazykoch. Živaga recenzovali popredné európske a americké denníky. Žiadne literárne dielo z porevolučného Ruska nemalo v zahraničí taký ohlas.
Boris Pasternak, ktorý doma žil v ústraní, sa v cudzine okamžite stal celebritou. Zahraniční korešpondenti, ktorí s ním robili rozhovory, oceňovali jeho filozofické vzdelanie, to, že odmietal marxizmus ako jediný svetonázor, všimli si, že nepoužíva klišé oficiálnej sovietskej ideológie, pevne verí v princípy humanizmu a chýba mu triedna nenávisť.
Popravčia čata za spisovateľom neprišla, ale dostavili sa útoky z kruhov spisovateľkých organizácií. Pasternaka obvinili z prehnitých buržoáznych umeleckých postupov. Nenávistná kampaň proti Pasternakovi narastala spolu s dohadmi, ktoré sa v západnej tlači objavili na jar 1958 a ktoré spisovateľa tipovali za možného laureáta Nobelovej ceny za literatúru. Pasternakovmu dielu sa naozaj dostalo vysokého uznania. Nobelovu cenu dostal koncom roka a výbor pre jej udeľovanie zdôvodnil výber jej nositeľa slovami: "Pre jeho obrovský prínos v súčasnej lyrickej poézii a rozvíjaní veľkolepej tradície ruskej epiky."
Sovietske úrady udelenie ceny, ako aj západné vydania Doktora Živaga ohodnotili ako akt politickej provokácie. Pasternaka obklopila atmosféra napätia a vyhrážok. Nezaslúžila sa o ňu len sovietska tlač, ale aj fingované prejavy ľudového hnevu, keď mu neznámi útočníci rozbíjali okná . Jeho dom v Peredelkine obkľúčila polícia a každý, kto ho chcel navštíviť, musel mať priepustku. Kampaň dosiahla svoje – Pasternak si neprišiel prevziať Nobelovu cenu.
Aj keď sa podriadil nátlaku, čakalo ho ďalšie prenasledovanie. Vylúčili ho zo Zväzu sovietskych spisovateľov. Jeho priateľku Oľgu Ivanskú, ktorá bola predobrazom postavy Lary, krátko po správe o Nobelovej cene, uväznili. Spisovateľa rehabilitovali posmrtne až v roku 1987 a len odvtedy sa v Sovietskom zväze začali vydávať jeho knihy.
Pasternakov nesúhlas s komunizmom nebol politický, ale bol postavený na estetických názoroch – odmietal prijať oficiálnu umeleckú doktrínu socialistického realizmu. Aj napriek prenasledovaniu a zákazu publikovať však ľpel na svojej vlasti a nikdy nechcel emigrovať. V liste vodcovi Nikitovi Chruščovovi krátko po škandále s Nobelovou cenou napísal: "Odchod z vlasti by sa rovnal mojej smrti. S Ruskom som zviazaný od narodenia, celým svojím životom a prácou." Je dosť pravdepodobné, že Chruščov využil svoj vplyv, aby sa útoky voči Pasternakovi zmiernili. Zomrel v Peredelkine v atmosfére predstierania hlbokého nezáujmu o jeho dielo 30. marca 1960. Slávu za Živaga zožal jeho syn Jevgenij, keď v roku 1989 v Štokholme posmrtne prebral za otca Nobelovu cenu.
(ib)
Pripojte komentár
