Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Fikcia: Na múre

Múr pod židovským cintorínom

V Bratislave, pod židovským cintorínom, je múr, na ktorom trénujú horolezci. Tam sa odohralo stretnutie, o ktorom píšem nižšie.

Bol podvečer a na múre som bol celkom sám. Iní lezci boli na ozajstných skalách. Aj doprava v mestskom kaňone pod múrom stíchla. V očiach ma štípal pot a prsty sa mi na skale šmýkali. Strčil som ruku do diery v múre a zasekol som prsty za kameň, aby som si oddýchol. Naraz sa na prstoch zacítil dotyk. Chcel som ruku vytiahnuť, ale čosi, akoby to bola iná ruka, mi ju zadržalo. Bolo to studené zovretie...
"Čo nás tu rušíš, keď je šábes?" ozval sa sipľavý hlas z diery.
Neprekvapil ma, už dlho som na to čakal:
"Chcem sa s Vami rozprávať."
Zovretie ruky mierne poľavilo a hlas znova zasipel:
"Prečo?"
"Hľadám Alfréda Wetzlera. Tu je pochovaný. Minule som hľadal jeho hrob, ale nevedel som ho nájsť."
"Ktorého Wetzlera?"
"Toho, čo ušiel z Osvienčimu."
"Aha," z diery sa ozvalo akési brblanie, ktorém som nerozumel. Len priškrtená ozvena priniesla volanie:
"Wetzler...Wetzler...er..."
"Máš šťastie, je nablízku," oznámil sipľavý hlas a zovretie ruky úplne poľavilo. Pomaly som ruku vytiahol. Druhú ruku som tam rašej nedával a hľadal som chyt priamo na múre.
"Čo si želáte?" ozval sa bodrý starecký hlas z diery.
"Dobrý deň - pán Wezler?"
"Áno ja, ale teraz už úplne - neosobne."
"Pán Wetzler, vyvolal som vás preto, lebo vám chcem povedať, ako veľmi vás obdivujem."
"Za čo ma obdivujete?"
"Ako ste sa dokázali dostať z Osvienčimu, a čo všetko ste dokázali vydržať."
"Ste na omyle, mladý muž, to čo sme predtým prežívali v Osvienčime bolo omnoho ťažšie ako útek. Náš útek bol oslobodením."
"Aj tak, dokázali ste ten útek úžasne vymyslieť. A vôbec, že ste to prežili. Už to samé bolo... "
"...chcete povedať hrdinstvo?"
"...Áno, ale je to asi blbé slovo."
"Pojem 'hrdinstvo', to je hračka nazerania na minulosť."
"Áno, je to skompromitované slovo. Ale keď to opomenieme, z hľadiska čisto ľudského, nepolitického, keď niekto urobí niečo nadštandartné, a nebojí sa postaviť proti silnejším a prekabátiť ich, je to hrdinstvo."
"Je to už mimo mňa, už som niekde inde, mladý muž."
"Neviem celkom, kde teraz ste, ale chcel som vám tiež povedať, že ma to to veľmi mrzí, že sme tak dlho o vás nevedeli. Mrzí ma, že vám ešte nepostavili pomník."
"Nie je to vaša vina."
"Rozmýšľam, či môže byť nevedomosť vinou..."
"Memajte mindráky, mladý muž. Je to individuálne."
"Ďakujem za zhovievavosť."
"Neďakujte, lezte ďalej."
"Prepáčte, že som vás vyrušil, ale viete - chytili ma za ruku."
"Sú to srandisti - ale vy ste vyvolený."
"Myslíte vy-vôl-ený..."
"To nechám na vás, lezte, už vás nikto nebude..."
"Viete, aj keď mi teraz behajú zimomriavky, som veľmi rád, že som mal tú česť."
"Nevravte to, nie ste Markétka od Bulgakova, chcete ešte ďalej liezť."
"Áno."
"Tak lezte a zo slnka sa tešte."
"Veršíky skladám ja," ohradil som sa.
"Je nás viac,
čo hľadia v noci
na mesiac,
" ohradil sa aj hlas z múru.
"Otvoriť dvere do iného sveta,
a môcť sa vrátiť,
to je moja méta,
" zakontroval som.
"Stalo sa, ale nepchajte tú ruku príliš hlboko."
"Robím to, len keď bojujem oživot."
"Dvadsať centimerov na zemou?"
"Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku."
"Prídem sa na vás pozrieť, keď naozaj poleziete."
"To naozaj môžete? Nie ste tu uväznený?"
"Môžeme všetko, otázne je, či sa nám chce, a tiež, či práve vôbec sme."
"Vandrujete niekam?"
"Ako sa to vezme."
"Je to tajomstvo?"
"Ste zvedavý, a kto je zvedavý..."
"...som už dosť starý - ale ešte chcem liezť. Už idem, aj tak by som sa tu dlhšie neudržal."
"Zbohom, a dávajte si pozor."
"Budem, dnes je plno slnka a nádeje navôkol."

Ďalšie info:

Čo Dante nevidel - So Správou Wetzlera a Vrbu

Na múre 2: Dialóg so smrťou

Zubatá mi vyzlieka ponožky,
chcela by vyzliecť aj dlane, ale nemá z čoho
a ja kričím "JÓHOHÓ!
Ovalím ťa pádlom,
obmotám Ťa lanom,
sotím ťa zo skaly,
už je čas, aby sa Tvoje hnáty zlámali."

"Ty nevieš, že k smrti treba mať úctu?" rečie na to ona. "Bez smrti by život zahynul," škerí sa na mňa. "Tvoj koniec je v záujme budúcich generácií."
"Práve môj?" pýtam sa.
"Si len častica v prúde času," odpovedá bez výrazu.
"Tie častice ťa jedného dňa zhodia zo skaly," odpovedám trúfalo.
"Keď nebudem potrebná, prečo nie."
"Nerob sa takou dobrou. Robíš príliš veľa nadpráce."
"Možno je aj Vesmír nadpráca a ktosi na to stále dopláca."
"Na Vesmír nesiahaj. Pred životom treba mať úctu," vravím jej. "Škoda, že niekedy je lepšie zameniť vás oboch - život a smrť..."
"Vidím, že sa s Tebou dá dohodnúť," vraví ona.
Napokon som len egoista: "Čo keby si robila nadprácu inde?"
"Hlupáčik, nevieš, že som všadeprítomná?"
"Si len hlúpa epizóda. Podstatná síce, ale hlúpa, pretože končíš niečo, čo je pekné," chcel som ju uraziť.
"Chceš, aby som prichádzala pomaly?.. Máš pekné dlhé prsty. Môžem si ich brať jeden po druhom."
"Nič Ti nedám. Ustúp mi zo života. Zavolám Ťa, keď bude čas."
Uškrnula sa: "Ty ma chceš volať? Dobre, ja si počkám, pán kapitán," a zaškerila sa na rozlúčku: "JÓHOHÓ!"
"Aj tak bola láskavá," pomyslel som si. "Obvykle prichádza len raz."

Vydané: 2010-05-06
Aktualizované: 2010-05-06