V biografickom diele Mária Terézia (Jean-Paul Bled) pohlcuje zoznam poznámok, prameňov a register slušný počet strán. Inými slovami, publikácia je určená skôr odborníkom, ako laikom. No možno to obrátiť aj inak. Jean-Paul Bled, profesor na univerzite Sorbonne v Paríži, vedúci katedry dejín súčasného Nemecka a germánskeho sveta a autor ďalších prác o monarchoch habsburskej dynastie, sprevádza čitateľa životom panovníčky so zjavnou úctou k jej osobnosti, mapuje nielen jej štátnicke činy, ale aj súkromný život, a robí to s rešpektom k histórii. Kniha môže preto zaujať nielen historikov, ale aj milovníkov histórie, pre ktorých sú dejiny koníčkom. Hoci tí by možno uvítali, keby v knihe boli okrem rodostromu Habsburgovcov a schematických máp aj nejaké dobové ilustrácie.
Ku knihe s rozsiahlym, 327-stranovým textom, však pútavo vtiahne historikov i laikov autorov úvod. Podáva v ňom hutný portrét Márie Terézie a čitateľ sa teší, že za tézami nájde v knihe podrobný výklad.
V úvode môže zaujať myšlienka, že doba, v ktorej Mária Terézia panovala, je veľkým storočím žien. Bled ju stavia do radu s cárovnou Jelizavetou, Katarínou Veľkou, Alžbetou Farnese Parmskou, či markízou de Pompadour. V knihe odkrýva vzťahy, aké mala rakúsko-uhorská panovníčka k týmto ženám. Rovnako načrtnuté sú v úvode aj ďalšie témy, ktoré sa vinú celým životom Márie Terézie (aj knihou): jej vrúcny vzťah k manželovi Františkovi Štefanovi Lotrinskému, k mocenskému rivalovi Fridrichovi II., či komplikovaný vzťah k synovi Jozefovi II.
Biografia vyšla vo francúzštine v roku 2001 a slovenského prekladu a vydania sa dočkala o šesť rokov neskôr. Nepochybne je to dielo, ktoré náš knižný trh privítal, pretože Mária Terézia je panovníčka úzko spätá s našimi dejinami. Za uhorskú kráľovnú bola korunovaná 25. júna 1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave a Bratislavu pomerne často navštevovala, najmä v období, keď tam sídlila jej dcéra Mária Kristína s manželom, uhorským miestodržiteľom Albertom Sasko-Tešínskym.
Ukážka z knihy
ÚVOD
Márii Terézii patrí v panteóne monarchistickej Európy čestné miesto. Je zároveň predstaviteľkou storočia, ktoré možno nazvať veľkým storočím žien. Vymenujeme len tie z nich, ktoré vtlačili politike svojej doby vlastnú pečať, a tak po boku Márie Terézie stoja ako partnerky alebo rivalky rovnako cárovná Jelizaveta aj Katarína Veľká, ako aj Alžbeta Farnese Parmská, či markíza de Pompadour. V tejto galérii postáv je portrét Márie Terézie celkom osobitý. Vyznačuje sa charakteristickými črtami vyplývajúcimi z jej povahy, ale aj jedinečného odkazu, ktorý zanechala v dejinách Rakúska, kde nemá predchodkyňu.
Mária Terézia vystupuje v dejinách predovšetkým ako energická žena. A v tejto role sa zjavuje aj na scéne dejín. Keď sa dostala na trón, nebola vôbec pripravená vládnuť a hneď musela čeliť kríze, ktorá bola hrozbou, že spôsobí zánik rakúskej monarchie. Okolití panovníci sa proti nej spojili do silnej koalície, ona sa však odmietla pokoriť. Početnej prevahe sa postavila na odpor a napokon sa jej podarilo zachrániť monarchiu od hroziacej skazy Táto vojna bola zároveň začiatkom zápasu, ktorý bude dominovať jej vláde, zápasu proti Fridrichovi II, ďalšiemu obrovi tejto historickej epochy. Vyjadriť sa o ňom, že nebol iba nevýraznou postavou svojej doby, by bolo prislabé. Rovnakú odhodlanosť prejavila Mária Terézia aj pri spravovaní ríše. Za spolupracovníkov si pozorne vyberala schopných ľudí, ale vyhradzovala si právo vlastného rozhodnutia. V posledných rokoch života sa po bolestnej strate manžela Františka Štefana Lotrinského mohla utiahnuť do ústrania, no ona sa rozhodla vládnuť spolu s najstarším synom Jozefom II. Napriek veku prejavila aj v najťažších skúškach svoju povestnú energiu a schopnosť presadiť vlastné názory.
Mária Terézia bola aj ženou tradície. Uznávala hodnoty katolíckeho baroka, v ktorých bola vychovaná. Neosvojila si myšlienku tolerancie a neprejavila nijaké sympatie osvietenstvu. Nedôverovala filozofom, ktorí podľa jej presvedčenia podkopávali základy kresťanskej spoločnosti. Ak sa niekedy pridala k ich názoru, bol to skôr znak jej pragmatizmu, a nie presvedčenia. Sila katolíckej viery napájala aj matriarchálnu koncepciu jej moci. Mária Terézia túžila byť matkou svojho ľudu a takýto obraz sa o nej sčasti zachoval aj v histórii. Platilo to i na jej rodinné "hniezdočko". S Františkom Štefanom mala šestnásť detí, z nich šesť zomrelo za jej života. Mária Terézia bola milujúca matka, no zároveň bola na deti veľmi náročná a niekedy tvrdá. Dohliadala na ich výchovu a nespustila z nárokov ani potom, čo dospeli. Sobášne aliancie využila na utkanie diplomatickej siete v záujme Habsburgovcov, ako o tom svedčí napríklad svadba Márie Antoinetty s následníkom francúzskeho trónu.
Z viacerých stránok môžeme Máriu Teréziu považovať aj za modernú ženu, pravdaže, nie v intenciách súčasných feministických názorov. Vyznávať poslušnosť manželovi je dnes už staromódne, Mária Terézia však sama nebola toho príkladom! Moderná bola predovšetkým v tom, že napriek zvyklostiam na panovníckom dvore sa jej podarilo vydať za muža, ktorého milovala a žila s ním v šťastnom manželstve. V tomto sa jednoducho odlišovala od väčšiny vtedajších panovníkov. Moderná bola aj ako vladárka, keď sa počas svojho kraľovania po dvoch vojnách rozhodla reformovať ríšu, pričom prijala opatrenia smerujúce k zlepšeniu života spoločnosti. Potenciál svojej ríše a ľudí viedla cestou modernizácie, kde spájala tradíciu a pokrok, aby sa tak vyhla prudkým zlomom, ktoré by v sociálnej štruktúre mohli nastať.
Mária Terézia udelila svojmu následníkovi aj lekciu politickej múdrosti, ktorú si, žiaľ, nezapamätal. Nezhody s Jozefom II. udávali tempo a zatieňovali posledné roky jej vlády. Mária Terézia príliš dobre poznala svojho syna, a preto sa obávala, že svojím chápaním systému ohrozí dedičstvo, ktoré mu zanechala. Obavy sa z väčšej časti potvrdili. Príklad Márie Terézie obsahuje aj hlboké poučenie. Vedená intuitívnou inteligenciou, dokázala vytvoriť súlad tradície s duchom zmeny a zanechala nám model osvieteného konzervativizmu.
Pripojte komentár
