Mozaika anekdotických rozprávaní spojená mikrosvetom svojráznych postáv, a na prvom mieste tetou Anulou, sa odohráva v komunite ľudí v západnom Slovensku - na východ od Malých Karpát.
Príbehy, niekedy zábavné a niekedy smutné historky, napísal rozprávač v prvej osobe, a zdá sa, že sú autobiografické. Dialógy sú podávané v miestnom západoslovenskom nárečí - a približujú aj viaceré dobové súvislosti osudov hrdinov i antihrdinov knižky.
Kniha bola odmenená prestížnou cenou Anasoft Litera za rok 2008.
Ukážka z knihy
Mám štrnásť rokov. Stojím uprostred dvora so sekerou v ruke, rezko sa zohýnam k slivkovým a jabloňovým klátikom, jeden zdvihnem, postavím na bukový klát, ktorý tete daroval strýco Daniel, bývalý manipulant s drevom v sitnianskych lesoch. Mocne sa zaženiem sekerou, ostrie pretne klátik a jeho polovice odletia ďaleko od seba – akoby ich odfúkol hurikán.
Usmejem sa, som rád, že mám takú silu. Ešte cez prázdniny som tete povedal, že pokálam túto kopu dreva, a teraz sa teším, že môžem ten sľub splniť.
Jedna polovica klátika dopadla k jej nohám. Teta sa predkloní, natiahne ruku, no tvár sa jej hneď skriví od bolesti.
„Bože mój,“ povie. „Šak som to já len dopadla! Ešče v úterek som donésla pre kozy hen z Brehóf zelinu, a ščúl nemóžem zedvihnút jedno polénko!“
„Netrápte sa, teta,“ poviem, „veď ja to pozbieram. Vy teraz len seďte a liečte sa. Nezabudli ste na tabletky?“
„Nezabudla,“ povie ona, „šak som zebrala hnet dve, jak mi predpísali. A jako kebych any nyšt nebrala...“
„A naozaj vás to tak bolí?“ spýtam sa, no hneď tú otázku oľutujem. Teta sa rozčúli.
„Že sa móžeš tak pýtat! Čo som já voláká fajnofka?! Tuším any Kristus Pán tolko netrpel, kolko mosím já. Víš, čo je to pre mna, ket sa mosím dzívat, jak druhí robá? Ale tak mi treba! Načo som sa dycky prvá hnala do repy? To mám za to! A ty sa s týmto drevom téš tak neponáhlaj – zeber si hen z kuchynky šamlík a pot si otpočinút. Merkuj. Ščúl si paholek jak buk, ale jako to bude s tebu na starost, to ví len pánbenko.“
Vôbec nie som unavený, sily mám ešte za troch chlapov. No nechcem ju znovu rozčúliť, a tak poslušne zatnem sekeru do kláta. Rukávom svetra si zotriem z čela pot, vojdem do letnej kuchynky. Vezmem z hlinenej dlážky šamlík a sadnem si vedľa tety. Obzrie si ma prižmúrenými očami a na peknej tvári sa jej objaví náznak úsmevu.
„Neboj sa, nepokúšem ta. Šak aj ty budeš rás starý. Asnát si nemyslíš, že ta to obéjde.“
Starobu si vôbec neviem predstaviť. Svet je teraz pre mňa gombička – na štátnych majetkoch si hocikedy vyhodím na plece vrece s polcentom pšenice a živo povzbudzovaný sezónnymi robotníkmi vynesiem ho po schodoch na povalu sýpky.
„A... Ako to bolo voľakedy?“ opýtam sa, aby som odviedol reč inam. Usilujem sa mäkčiť, školu beriem smrteľne vážne. „Chodievali ste na zábavy? Mali ste veľa mládencov?“
Teta Anula pokrúti hlavou. Moja naivita ju zrejme privádza do zúfalstva.
„Chlapče, chlapče, že sa len móžeš tak čudno pýtat! Čo ci mama o mne nyšt nevyprávala? Já som, chlapče, išla z ruky do ruky, mládencóf som mala na každý prst desat...“
„A čo? Neľúbil sa vám ani jeden?“
„Lúbil, čoby né. Lúbilo sa mi jích vác. Lenže ket každý hnet šibuval len k temu. Šak víš, čo mám na mysli. Palino, Jožino, Adino – šeci boli jednakí...“
„Naozaj? Aj strýco Jelínek?“
„Prádaže. Šak ten by ma bol hnet prvý zvalil do žita. A to som já nescela. Reku, čo je to za lásku, ket sa sce hnet po zemi válat? Ale ináč teda... – tancuval se mnu skoro na každej zábave... Aj nášmu tatkovi rás pomóhól kone okut, ket mali tých konóf narás moc... Len teda, keby mi ftedy na tém majálese neból povedal: *Anyčka, já ci ščúl kúpím čukolátku za pet korún a potom ta otprevadzím domóf. Móžem?* A já mu na to hnet: *Ná, šak čo by si ma ty otprevádzal, šak domóf trafím aj sama! Asnát si len nemyslíš, že ci za jednú petkorunovú čukolátku budem po vóli?!* Jak ten očervenel, jak paprika. Že praj: *Já som to tak nemyslel, Anyčka!* – A já mu na to: *A jako si to teda myslel? Šak je to jasné jak facka. Myslíš si, že som sprostá? Že nevím, načo chodzá paholci otprevádzat dzifčence ze zábavy? Šak každý čeká len na to, aby jej móhól voladze pri stohu vyhrnút sukne! A dzifča aby potom ostalo v hambe...*“
