Našinec v Oriente (Cestovatelia zo Slovenska a Čiech v Ázii a Afrike 19. stor. - I. pol. 20. stor.)

Publikácia je venovaná cestovateľom pochádzajúcim z územia dnešného Slovenska a Čiech, ktorí v priebehu 19. storočia a prvej polovice 20. storočia navštívili krajiny Ázie a Afriky. Vďaka cestopisom, odborným článkom, zbierkam umeleckých predmetov a fotografií, verejným prednáškam takých významných cestovateľov, akými boli Ludwig von Höhnel, József Zichy, Karl Ludwig Libay, Erwin Dubský, Josef Kořenský, Joe Hlucha či Václav Stejskal, sa u nás v odbornej i laickej verejnosti vytváral obraz mimoeurópskych kultúr.

Autormi jednotlivých príspevkov sú slovenskí a českí orientalisti, religionisti a historici, ktorí približujú nielen osudy cestovateľov, ale aj okolnosti ich pobytu v Oriente a zároveň sa sústreďujú na obraz konkrétnej krajiny v ich diele.

Publikácia, doplnená archívnymi fotografiami, prispieva k poznaniu dejín cestovania v stredoeurópskom priestore a ilustruje problematiku konštrukcie a reprezentácie Orientu v dobových cestopisoch.

Zborník má však aj iné poslanie. Ako v úvodnom príspevku píše jeho zostavovateľ, sinológ a tibetológ Martin Slobodník "dnes, v období globalizácie, interakcia s orientálnymi kultúrami a ich nositeľmi už nie je privilégiom malej skupiny cestovateľov, misionárov, diplomatov či obchodníkov a neodohráva sa iba v Ázii či Afrike, ale súčasťou tohto procesu medzikultúrnych kontaktov sú aj migranti z týchto krajín, prichádzajúci do strednej Európy najmä v posledných dvoch desaťročiach. Napätia, nedorozumenia a konflikty majority s týmito novými minoritami často vyplavujú na povrch mnohé predsudky, stereotypy a klišé objavujúce sa už v cestopisoch z 19. či l. polovice 20. storočia. Preto štúdie v zborníku nevypovedajú len o minulosti týchto kontaktov, ale zároveň sú relevantné aj dnes pre tak potrebný dialóg medzi kultúrami a náboženstvami."

Ukážky z knihy

Z radu príspevkov sa obsahom trochu vymyká prvý, nazvaný Tajemství lednického minaretu (Sabina Dvořáková, Ústav Blízkého východu a Afriky, Filozofická fakulta, UK Praha).

Na rozdiel od ostatných nemapuje zážitky Európana v Oriente, ale to, ako Orient "prišiel" do Európy v podobe romantických orientalizujúcich stavieb.

Autorka sa v príspevku venuje atraktívnej stavbe v lednickom zámockom parku, minaretu, známemu aj ako Turecká veža. V duchu módnych trendov 18. a 19. storočia ho dali postaviť Liechtensteinovci. Minaret bol dokončený v roku 1802 a pod stavbu sa podpísal projektant a staviteľ Josef Hardtmuth. Jedným z "tajomstiev" minaretu sú arabské citácie z koránu, ktoré staviteľ Hardmuth uplatnil pri výzdobe interiéru veže. Aj o nich okrem iného píše autorka príspevku:

"Pro původní výzdobu interiéru zvolil architekt Hardtmuth citace z Koránu, jež jsou od nepaměti základním prvkem islámského umění. Jediným liturgickým jazykem islámu je arabština, a to i přesto že islámský svět zahrnuje nepřeberné množství etnik. Proto jsou koranické nápisy v Turecké věži vyobrazeny v arabštině a nikoli v osmanské turečtině...

Odkryté nápisy v jedné ze středových místností odkazují k súře Pátek a k súře Slunce. Veškeré nápisy v místnosti jsou zlacené a jsou napsány kaligrafickým duktem thuluth...

Nápisy mezi okny jsou vesměs neidentifikovatelné z důvodu špatného seskládání textu. V textech jsou rovněž špatně umístěny interpunkční značky - rozety a hvězdice, které jsou v Koránu používány na dělení textu po verších a súrách.

Nesprávné pořadí jednotlivých částí veršů a interpunkčních značek mne vede k domněnce, že architekt Hardtmuth měl k dispozici šablony s částmi textu, které byly seskládány tak, aby se formálně vešly na zeď a nikoli, aby obsahovaly smysl. Takovéto šablony mohly být vyrobeny přímo na zakázku v Osmanské říši a dovezeny do Lednice nebo mohly být nakoupeny na evropských uměleckých aukcích. Úvaha o formálnosti nápisů je rovněž podepřena faktem, že kdyby byl pozván na výzdobu kaligraf - z největší pravděpodobností z Osmanské říše, byly by citace napsány správně a o osobě kaligrafa by jistě existovaly záznamy v dobových archivech.

... Z pohledu orientalisty se pak jako úsměvné jeví i pozadí vzniku celé "islámské stavby": Dne 24. října 1795 uzavřel kníže Alois s obcí smlouvu, dle níž se zavázal postavit v Lednici nový kostel a radnici s hospodou. Ne dlouho poté však obec prohrála spor s vrchností o Blatské pastviny, vztahy knížete a poddaných ochladly a ustanovení závazku zůstalo nenaplněno. Připravovanou stavbu mešity vnímali obyvatelé Lednice údajně jako nákladnou demonstraci moci knížete, který dle jejich mínění projekt "pohanského " chrámu zadal v reakci na konflikt (Kordiovský 2004: 440)."

V štúdii nazvanej "Tu je všetko originálne, všetko je vyslovene čínske" - cestovný denník grófa Józsefa Zichyho z Číny (1876) sinológ Martin Slobodník analyzuje opis Číny v cestovnom denníku grófa Jószefa Zichyho, ktorý bol prvý raz v slovenskom preklade publikovaný v roku 2006.

"Cestovný denník J. Zichyho ponúka pomerne selektívny obraz čínskej spoločnosti, v ktorom je nižším spoločenským vrstvám venovaná len minimálna pozornosť a v texte sa len okrajovo nachádzajú informácie o konkrétnych Číňanoch, s ktorými sa dostal do kontaktu.

Napriek tomu, že József Zichy svojím pôvodom, vzdelaním, vierovyznaním i profesionálnou kariérou prirodzene inklinoval k západnému svetu, jeho denník svedčí o tom, že bol schopný prekonať svoju eurocentrickú perspektívu, vnímať pozitíva cudzej kultúry, kriticky hľadieť na politický, kultúrny vplyv Západu na Čínu a pranierovať excesy koloniálnych mocností v Číne. Pri návšteve cisárskeho letného paláca Jüan-ming-jüan v Pekingu, ktorý roku 1860 pri dobytí Pekingu zničilo francúzske a britské vojsko, si 13. 7. 1876 J. Zichy poznamenal: "Večný biľag hanby nech ostane na anglickom a francúzskom národe za to, že ich vojská, hnané podlou túžbou po rabovaní, podpálili tento jedinečný zdroj umeleckých pamiatok, zrúcali ho, vyrabovali (...) Rumenec hanby pokrýva moju tvár, keď si len pomyslím, že Európania, ktorí sa považujú za nositeľov vzdelanosti a civilizácie, tu konali ako barbarskí Tatári, kameň neostal na kameni" (Zichy J. 2006: 172).

Text denníka ilustruje aj to, že Zichyho putovanie po Ázii bolo aj hľadaním imaginárneho, vysnivaného obrazu "autentického" Orientu, ktorý ešte nezasiahli západné vplyvy. V denníku na viacerych miestach s nevôľou zaznamenáva výrobky európskej proveniencie či prvky západnej architektúry (Zichy J. 2006: 56, 58, 79, 80, 92), ktoré narúšajú jeho romantickú, idealizovanú a exotizujúcu predstavu o tom, ako má "naozajstná" Azia vyzerať. Až prichod do južnej Činy naplnil očakávania a text odráža jeho očarenie Čínou:

Konečne som našiel to, čo sa mi zdalo, že už na zemeguli neexistuje, konečne som našiel miesto, ktoré európske zvyky ešte ponechali nedotknuté, ktoré nie je zapratané európskymi vecami, ktoré je úplne iné ako všetko, čo pripomína Európu. Tu je všetko originálne, všetko je vyslovene čínske, všetko čo vidím, počujem, cítim, otvára predo mnou nový svet, ktorého harmóniu absolútne nič nenarúša. Ľudia, budovy, obchody, šatstvo, jedlo, tovary prostriedky, všetko do najmenšieho detailu nesie na sebe znaky originálnosti. (Zichy J. 2006: 106).

Zlomom vo vnímaní Číny však bola pre Józsefa Zichyho návšteva Japonska, kde cestoval od polovice mája do konca júna 1876 a ktoré ho, súdiac podľa textu, fascinovalo. Počas pobytu v Japonsku opakovane obdivuje čistotu, poriadkumilovnosť, pozitívne sa zmieňuje o zdvorilosti japonských úradníkov (napr. Zichy J. 2006: 134). ... japonské ženy sú preňho príkladom gracióznosti, poctivosti, kultivovanosti a dobrého vkusu, stelesnením všetkých kvalít Japonska a dáva ich do protikladu nielen so "škaredými " Číňankami, ale dokonca i s "nevkusne oblečenými" Európankami (Zichy J. 2006: 219, pozri aj 149).

...Cestovný denník Jószefa Zichyho, ktorý bol prýkrát zverejnený až roku 2006 v slovenskom preklade ponúka autentický pohľad vzdelaného muža a dobrého pozorovateľa na východoázijskú spoločnosť, vstupujúcu pod tlakom západných koloniálnych mocností do obdobia modernizácie a zásadných spoločenských zmien.

... Vzhľadom na to, že J. Zichy si svoje cestovné zápisky nepísal s cieľom publikovať ich, vyhol sa heroizovaniu vlastnej postavy a cesty po cudzích krajoch, tradičnému motívu mnohých iných knižne či časopisecky vydaných cestopisov.

"Scenéria cesty vedúcej do Zikawey opäť veľmi pripominala kraj v bratislavskej župe, okolie Čiernej vody" (Zichy J. 2006: 1Z8), zaznamenal si J. Zichy 7. 5. 1876 cestou do jezuitského centra Sü-ťia-chuej neďaleko Šanghaja a tento citát ilustruje úsilie domestikovať si neznámu krajinu, ktorá ho obklopovala a zároveň silné spomienky na domov, sprevádzajúce tohto bratislavského rodáka počas cesty po východnej Ázii."

OBSAH

O AUTOROCH
MARTIN SLOBODNÍK: Cestovatelia, cestopisy a Orienty 15
SABINA DVOŘÁKOVÁ: Tajemství Lednického minaretu 21
LUCIE STORCHOVÁ: Mezi orientalismem a orientalistikou. Diskursy alterity v knize vzpomínek Felixe Tauera V Istanbulu před půlstoletím 35
JOZEF HUDEC: Krajania na Níle 57
ADÉLA JŮNOVÁ MACKOVÁ - HANA NAVRÁTILOVÁ: Čeští cestovatelé 19. století v Orientu - Egypt očima Josefa Kořenského 75
VIERA PAWLIKOVÁ-VILHANOVÁ: Dva príspevky k objavovaniu Afriky z obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie: László Magyar a Ludwig von Höhnel 91
FILIP SUCHOMEL: Erwin Dubský a cesta kolem světa na lodi Erzherzog Friedrich v letech 1874-1876 109
MARTIN SLOBODNÍK: "Tu je všetko originálne, všetko je vyslovene čínske" - cestovný denník grófa Józsefa Zichyho z Číny (1876) 123
MARCELA SUCHOMELOVÁ: Aurora. Ostasiatische Expedition 1886-1888. Deník Václava Stejskala 147
VLADIMÍR LIŠČÁK: Obraz Číny v díle Josefa Kořenského 157
LUCIE OLIVOVÁ: Moře jako zrcadlo - s rakousko-uherským křižníkem do Číny 177
LUBOŠ BĚLKA: Burjatské buddhistické chrámy první čtvrtiny 20. století a vizuální dějiny 199
MARTIN HOŠEK: Mezinárodní aspekty průjezdu československých legionářů po Východočínské železnici v roce 1918 211
ZDENKA KLOSLOVÁ: Rané česko-korejské vztahy (1918-1920) 221
ĽUBICA OBUCHOVÁ: Českí lekári v revolučnej Číne - zabudnutá kapitola vzájomných vzt'ahov 237
HELENA HEROLDOVÁ: "Šťastné roucho" Václava Stejskala 253
ALICE KRAEMEROVÁ: Japonská sbírka Joe Hlouchy (1881-1957) v Náprstkově muzeu 263
MARTINA BUCKOVÁ: Austrália na prelome 19. a 20. storočia očami českých cestovatel'ov Jiriho V Daneša a Karla Domina 293