Sedem dní do pohrebu

Kniha Jána Roznera je osobnou výpoveďou o siedmich dňoch, ktoré uplynuli do pohrebu jeho manželky Zory Jesenskej na sklonku decembra 1972.

V texte sa vracia do jej rodného domu v Martine. V rámci príprav na pohreb spomína na jednotlivé momenty spoločného života, na známe postavy vtedajšieho kultúrneho života a na dobu, ktorú spolu prežili.

On, ona a oni v knihe Jána Roznera

Od témy by sa očakávalo, že ju rozvinie rozprávač v prvej osobe. Nie je to tak. Ján Rozner sa zamaskoval do tretej osoby. Do textu sa sám premietol ako On. On premýšľa, on spomína, on koná, on plače. Je to udivujúce, pretože on a jeho manželka, príbuzní a známi sa na nás dívajú v knihe z autentických fotografií z rodinných archívov. Akoby sa tu literárnosť bila s dokumentárnosťou. Ak sa však do knihy začítate, už sa vám to nezdá čudné. Ján Rozner bol uzavretej povahy a mal problémy s vystupovaním na verejnosti. V tretej osobe sa mu písalo lepšie. Možno to bola viac psychologická pomôcka, ako voľba literárneho postupu, výsledok je však pôsobivý. Rozner si nič nevymýšľa, akoby sa možno pri "on písaní" očakávalo, nepoužíva ani nijaké iné nečakané a rafinované literárne postupy, občas sa zdá, akoby mu ani nezáležalo, čo si kto o ňom a o jeho texte pomyslí. V protipóle k vlastnému maskovaniu vyznieva zvláštne presnosť, s akou ostatných protagonistov príbehu pomenúva ich skutočnými občianskymi menami. Roznerovou optikou spoznávame veľa osobností slovenského kultúrneho života 50. až 70. rokov.

Počas siedmich dní, keď vybavuje smutno-banálne záležitosti spojené s pohrebom manželky, si spomína predovšetkým na ňu a na ich vzájomný vzťah. Z opisov rôznych životných epizód sa skladá plastický obraz ženy. Zaujímavej osobnosti, skvelej prekladateľky, znalkyne literatúry, ale aj kritickej pozorovateľky komunistického režimu. Zora Jesenská bola precízna profesionálka, ale aj hravá tvorkyňa. Bola jemná a vnímavá žena, ale aj praktická líderka domácnosti. Žena, ktorá sa nechcela vymaniť z tradičných, často konzervatívnych zvyklostí svojej rodiny a súčasne žila veľmi ambicióznym a tvorivým životom. Posledná kapitola knihy jej patrí úplne, autor sa vzdal poslednej stránky a priestor dal jej úvahe. Aj tak sa dá vyjadriť úcta.

Posledné roky života strávili manželia v depresii z nečinnosti, vydavateľstvá im vracali rukopisy, režim ich odstavil od aktívnej práce. Z postojov k úmrtiu Zory Jesenskej - či už v blízkej rodine alebo v kruhu známych a kolegov Rozner znovu bez nejakého osobného nasadenia alebo komentárov načrtáva ich občianske postoje. Vyniká spomedzi nich najmä profesor Ján Felix, ktorý pre svoj prejav na pohrebe prišiel o miesto na univerzite.

V knihe sa stretávame aj s Agnešou Kalinovou, ktorej manžel bol v tom čase vo väzení. Jeho príbeh politického väzňa poznáme z autobiografickej knihy Odpočúvaj v pokoji - Basa story. Kniha Jána Roznera pripomína svojou témou a dobovým zaradením ešte ďalší titul - takisto spomienkovú knihu, Žo Langerovej Vtedy v Bratislave - Môj život s Oskarom L. Langerová v nej píše o svojom zložitom živote po uväznení manžela Oskára Langera, ktorého odsúdili po zmanipulovaných procesoch v päťdesiatych rokoch napriek tomu, že sám bol presvedčeným komunistom. Všetky tri knihy sú osobitou výpoveďou o tom istom. Ako jeden spoločenský systém znemožnil tvorivým ľuďom naplno rozvinúť svoje schopnosti a prežiť pekný život. Príbeh Jána Roznera pôsobí z nich všetkých najsmutnejšie a to ani zďaleka nie iba preto, že sa v ňom vyrovnáva sa so smrťou milovanej osoby. Zdrvujúco pôsobí pocit z opustenosti, ale aj z nevyužitosti vlastného tvorivého potenciálu autora.

Rozner emigroval v 70. rokoch a memoárovú knihu začal písať krátko nato. Niektoré jej časti vyšli na Slovensku časopisecky začiatkom 90. rokov. Ján Rozner nechal po sebe kvalitný literárny text a možno iba súhlasiť s myšlienkou kritika Vladimíra Petríka, že je škoda, že napísal iba túto jednu knihu.

(ib)