Bratislava v medzivojnových rokoch mala povesť tolerantného mesta. Veď kto by v rozhádanej republike neobdivoval viechy, kde Nemci s Čechmi a Slováci s Maďarmi popíjali svoje vínko v dobrej zhode. Alebo korzo, ktoré bolo spoločné. V uliciach zneli všetky jazyky mesta, plynul tu každodenný život, slávilo sa i oddychovalo. Nedele venovali Prešporáci i noví Bratislavčania prechádzkam, aj v širokom okolí. Mesto ponúkalo všelijaké vône a zaujímavosti, ku ktorým patrili bizarné postavičky ulice. Takáto pohoda sa však nezrodila spolu s republikou. Z nepokojného Pressburgu – Požone – Prešporka do pokojnej Bratislavy viedla spletitá cesta.
Jedinečné dejiny jedného mesta
Románopisec by po prečítaní knihy Z Prešporka do Bratislavy získal celkom slušný námet. História mesta od roku 1919 je dodnes jedinečná a aktuálna, zasahuje ľudí a ich osudy. Autor knihy Daniel Luther je etnológ a zameriava sa na vývin mestského spoločenstva Bratislavy v 20. storočí a súčasne má v tomto meste aj svoje korene. Vidno to na prepracovanosti témy a na osobnom zaujatí, s akým k nej pristúpil. Ako vedec neopomenul dôsledný výskum terénu, ktorý dokladá mnohými autentickými výpoveďami obyvateľov mesta. Jeho kniha je sympaticky a presvedčivo zaľudnená.
Historická cesta slovenskej metropoly, ohraničená dvomi názvami namiesto dátumov - z Prešporka do Bratislavy - je v porovnaní s inými mestami zvláštna niekoľkými národnostnými výmenami obyvateľstva, prípadne prispôsobovaním sa pôvodných obyvateľov meniacim sa spoločensko-politickým pomerom. Zmeny boli náhle, odohrávali sa zo dňa, či z noci na deň. Na Nový rok vstúpili do uhorského mesta Pressburg/Pozsony československí vojaci legionári, aby obsadili územie nového štátu. Upevneniu československej moci malo poslúžiť aj premenovanie mesta. V knihe sa dozvedáme, že Prezídium Ministerskej rady Republiky československej oznámilo 22. februára 1919 Ministerstvu vnútra, aby bol pre Prešporok služobne používaný názov Bratislav, neskôr v marci bol opravený na Bratislavu. V tom čase sa väčšina obyvateľstva hlásila k maďarskej a nemeckej národnosti a nové pomery ju nenadchýnali. "Málokto v meste súhlasil, aby Poszony/Pressburg bolo československé mesto," píše Luther. Situácia sa však postupne upokojovala a obyvatelia rozmanitej národnosti, pôvodu a názoru sa stali spoluobčanmi.
Neuplynulo ani dvadsať rokov a život sa znovu obrátil naruby. Po Mníchove a Viedenskej arbitráži sa Petržalka stala cudzím územím a hraničná závora bola na moste. Prívrženci nového režimu skandovali: "Česi von, Židia von!" Tolerantné časy v demokratických pomeroch sa skončili. Po vojne sa do mesta vrátilo len málo židovských rodín, mesto na základe Benešových dekrétov stratilo väčšinu nemeckých starousadlíkov, odsťahovali sa aj mnohí Maďari. "Národnostná pestrosť a kultúrna rozmanitosť zanikala. Starý Prešporok sa vytratil a Bratislava sa definitívne stala slovenským mestom. Bol to druhý, závažnejší koniec jednej histórie mesta," končí Luther knihu kapitolou nazvanou Dva konce.
Začiatok a koniec knihy sa venuje histórii, ale autor neostal iba pri nej. V kapitolách Prechádzky mestom, Postavičky ulice a Prechádzky za mestom približuje skutočnú tvár dobovej Bratislavy. Pripomína žičlivého turistického sprievodcu, ktorý Bratislavčanov opisuje ako ľudí, ktorí mali vždy veľký záujem o kulinárske pôžitky a milovali harmóniu prírody a plného žalúdka. A dokonca aj po vyše dvadsiatich rokoch od pádu železnej opony a ostnatých drôtov, ktoré lemovali breh Moravy, súčasníka musí fascinovať opis bratislavských výletníkov z 30. rokov minulého storočia. "V letných mesiacoch sa na sútoku Moravy a Dunaja kúpalo a opaľovalo veľa mladých ľudí, ktorí si pripíjali Sontágovým ríbezľovým vínom." Zaujímavý je postreh pamätníkov, podľa ktorého rodení Prešporáci chodili na vzdialenejšie vychádzky najradšej popri Dunaji smerom do Karlovej Vsi a Devína, zatiaľ čo prisťahovaní Bratislavčania - Slováci či Česi - sa radšej vyberali do Malých Karpát. To je iba príklad z radu zaujímavých faktov zo života mesta a jeho obyvateľov.
Autorovi pomáhajú aj fotografie a pohľadnice z tých čias. Úvod i záver každej kapitoly venuje spomienkam vtedajších súčasníkov alebo citáciám z tlače. Veľa miesta dáva najmä Ľudovi Zeljenkovi a jeho memoárovej knihe Kamienky do mozaiky.
Príťažlivosť témy knihy nie je však len v idylických retroobrázkoch. Je hlavne v poznaní, na ktoré upozorňuje autor už v úvode: "Bolo to mesto, ktoré by sme dnešnou vedeckou terminológiou mohli pokojne nazvať prototypom kultúrnej a sociálnej diverzity. Už v roku 1919 malo takú etnickú rozmanitosť, s akou sa dnes boria veľké mestá sveta. Štyri alebo päť veľkých národnostných skupín občanov bývalej monarchie a okolo desať menších, hoci aj s malým či minucióznym počtom občanov ďalších národností. Žili v harmónii alebo v rozporoch? Nuž, odpoveď je ťažká a bude o tom reč."
Ida Bibelová
Pripojte komentár
