Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Na Dunaji pri Myse návratu

Rybári na Myse návratu

Po súši

"Však tu sme už boli. Vtedy sme vyplašili srnky," povedala Liana pri pohľade na les pod hrádzou.

"Len aby teraz niekto nevyplašil nás, poznamenal som pri pohľade na značku so zákazom vjazdu." Takých značiek bolo na hrádzi viac. Ale pod hrádzou viedla poľná cesta, na ktorej žiadne značky neboli: "Vždy môžeme povedať, že sme šli po tej vedľajšej ceste."

"Také chytráctvo si môžeš nechať pre chytrákov, nie pre policajtov," usúdila Liana, ktorá nemá rada značky so zákazom vjazdu. Ja značky tiež obvykle rešpektujem, ale keď mi majú prekaziť objaviteľské výpravy, tak ich poľahky obídem. Napokon vysvitlo, že to nerobím len ja. Na konci dunajského ostrova, na Myse návratu, tam, kde sa znova k sebe prinavracajú dunajské vody, stálo auto. Jeho vodič sa nevybral na objaviteľskú výpravu, ale nahadzoval rybársku udicu. Muž sa práve zaháňal udicou.

"Áúúú," vykríkol jeho priateľ, "áaaúúú," čo robíííš!!? Móóóójéé úúchóóóó!!!" muž zúfalo jačal a postupne sme - aj rybár i my - pochopili, čo sa stalo. Keď sa rybár rozháňal udicou, zachytil háčikom ucho svojho partnera. Rýchlo ho odháčkoval, mal v tom prax, a muž prestal jačať.

"Teraz budeš môcť nosiť náušnicu," utešoval uboleného chlapa rybár.

"Ty si to urobil naschvál," zahučal naňho zaháčkovaný muž.

"Nielen ryby tu dobre berú," poznamenala Liana.

V miestach, kde sa premiešavali vody z dvoch tokov Dunaja, krúžila v motorovom člne ďalšia rybárska dvojica. Keby sme tam šli na kánojke, sotva by sme zvládli súboj s víriacimi prúdmi. Pre nás sú lepšie pokojnejšie dunajské ramená, ktoré by mali byť povyše, v starom koryte Dunaja. Preto sme tu.

Opýtal som sa toho pozemského rybára, či nevie o nejakom dunajskom ramene na ostrove nad nami.

"Áno, tam povyše sa jedno končí, ale keď sme tam chytali ryby, voda sa tam valila veľmi rýchlo."

Pôvodne som uvažoval, že tu na Myse návratu nafúkame kánojku a vyberieme sa proti prúdu starého Dunaja hľadať ústie ramien. Ale informácia o rýchlej vode ma schladila. Voda je po daždivom septembri studená. Radšej pôjdeme k ramenám po súši. Sme na to vybavení. Máme nafukovaciu kánojku, ktorá sa prenáša ľahšie ako laminátová. S vakom na chrbte a s pádlami a pumpou v ruke sa dá celkom svižne kráčať.

Je to pravda odveká,
ruksak robí človeka.
Dobre zbalíš,
a si kráľ.
Ak pridáš čln,
tak si cár.

Vyschnuté ramená na ostrove pod Gabčíkovom

Z Mysu návratu sa vraciame nazad po hrádzi, ktorá kedysi mala ochraňovať pevninu pred vysokou vodou:

"Toto je zradená hrádza - kedysi mala kryť pred vysokou vodou, no podrazili ju, keď jej od chrbta pustili nové koryto Dunaja," uvažujem. "Stále však môže zachraňovať. Keď stúpne voda, zvieratká si na hrádzi robia happeningy."

"Pokiaľ sem stihnú dobehnúť," pochybuje Liana. "Čo ak sa vyberú opačným smerom?"

"Tak to sa musia plaviť až do Maďarska. Zvieratá už dávno majú Schengen."

"V rýchlom prúde asi veľa šancí nemajú... Keby prišlo dunajské cunami, ani by sme nemali."

"Divé svine a jelene na strom nevylezú, ale my áno," upokojujem Lianu. "Pri troche šikovnosti by sme sa utáborili na nejakom poľovníckom posede."

Zišli sme z hrádze do lesa. Hneď pod ňou mali byť podľa mapy ramená. Nejaké priehlbiny tam boli, ale v nich len nesplavné mláky, ktoré vyzerali ako pozostatky septembrovej vysokej vody. Musíme šliapať ďalej.

Na stromoch, v takmer dvojmetrovej výške dobre vidieť, ako vysoko voda vystúpila. Akoby všetky stromy mali svoju čiaru ponoru. Pravda, tá môže byť omnoho vyššie. Teraz už voda stihla klesnúť až ku koreňom stromov. A možno ešte hlbšie. Aj lesná cesta je už pomerne suchá.

Dunajské rameno - ostrov pod Gabčíkovom

Podľa mapy by sme čoskoro mali dôjsť k mostíku cez ďalšie ramená. Mapa neklame. Mostík je tu, ale ramená sú znova nesplavné. Je v nich viac krovísk a súše ako vody. Spodná voda je tu prinízko. Tak by to asi vyzeralo aj vo vyššie položených ramenách nad Gabčíkovom, keby ich nenapájala gabčíkovská vodná nádrž. Podľa mapy by pred nami malo byť ešte jedno rameno. Veríme jej a šliapeme ďalej. Lesná cesta sa krúti trocha ináč ako na mape, ale našťastie sú na mape vyznačené pravouhlé výseky, ktoré by mohli byť nezmenené. Jeden pravý uhol, ďalší pravý uhol, čoskoro by tu malo byť rameno. Na ceste pribúda blato. Tu sa vysoká voda udržala dlhšie. Nejaká zver tu zrejme príval vody prežila, v bahne sú stopy. A nie je ich málo. Tipujem to na divé svine. Ani sa mi nechce ísť do krovísk, kam vedie chodník. Namiesto diviakov však za krovinami nachádzame dunajské rameno. Cesta cez pravé uhly lesných výsekov nás doviedla presne tak, ako hovorila mapa, k strmému briežku, pod ktorým sa na slnku blyšťala voda. Fíjha! Také orientačné víťazstvo sme už dávno nedosiahli!

Vlasy Deda Vševeda v dunajskom ramene

Na vode

Je zvláštne, na koľkých miestach na dunajskom ostrove smerujú do vody zanedbané schodíky, alebo tam chátrajú staré drevené móla. Často vidieť aj staré rozbité pramice. Akoby tu končila jedna éra. My však začíname novú. Nafukujeme kánojku. Je to objavná činnosť, s touto nafukovačkou sme ešte nemali tú česť. Ako som predpokladal, je to stará guma, no ako sa zdá, ventily má v poriadku, akurát jeden pri zakrúcaní trocha prekĺzava. Po klzkom brehu a spustnutých schodíkoch sa zošuchujeme na vodu a hneď sme zabahnení ako správni vodáci. Na stromoch nad nami sú zachytené vlasy dunajského deda vševeda. Veľká voda priniesla aj veľa trávy.

Najprv pádlujeme proti prúdu Dunaja, aby sme zistili, ako hlboko je rameno splavné. Naľavo vidíme odbočku, ale nechávame si ju na spiatočnú plavbu. Po chvíli sme na konci ramena. Vraciame sa nazad a odbočujeme doprava. Ocitáme sa v okrúhlej dunajskej zátoke so stojatou vodou s arómou starej mušle. Prirážame čln k popadaným stromom a po nich sa akrobaticky šplhám na breh. Za úzkym krčkom pevniny už prúdi Dunaj. Ako mnohokrát v minulosti ma prekvapuje, aká tichá je rieka. Keby sa za briežkom, desať metrov od nás valili autá po autostráde, hluk by bolo počuť doďaleka. Rieka však pokojne, nečujne, nesie dolu prúdom svoje vody. Pokiaľ nenaráža na nejakú prekážku, vôbec nepočuť obrovskú energiu skrytú vo valiacej sa vode.

Dunajské rameno - ostrov pod Gabčíkovom

Rýchlo opúšťame starú mušlu a plavíme sa nazad ramenom. Čím dlhšie sedím na úzkej a šikmej drevenej lavičke nafukovacej kánojky, tým je to nepohodlnejšie. Presadám si dozadu na gumený okraj člna. Míňame ďalšie vlasy deda vševeda. Podľa mapy máme po pravej ruky Ostrov Heleny. Voda je úplne nehybná a usilujem sa v nej fotografovať zrkadlový obraz jesenných lesov. Čln vždy, skôr než si pripravím foťák, zmení smer, alebo rozvlní vodu. Čo je horšie, do kánojky odniekadiaľ preniká voda. Keď jej už začína byť priveľa, prirážame k malej klzkej plošinke vytvorenej koreňmi stromov, aby sme dofúkali čln. Povyťahujeme kánojku na klzký breh, a s pobavením zisťujem, že do člna zatekalo, pretože má vzadu otvor na vylievanie vody, Tým že som si sadol dozadu, sa otvor dostával na úroveň hladiny:

"Dokonale poznáme svoje plavidlo," konštatuje Liana.

"Viac dier už táto kánojka nemá," vravím a dofukujem ľavý bok člna. Keď vyťahujem hadičku pumpy z ventila, ventil veľkým oblúkom vystrelí svoje tesnenie aj s objímkou do vody a ľavá strana člna s výsmešným fučaním spľasne. Pichám pádlom do vody na mieste, kde žblnklo tesnenie, ale dno neviem dosiahnuť. V lete by som sa mohol potápať, ale teraz je už voda príliš ľadová. Usilujem sa pochopiť, čo sa stalo:

"Stroskotali sme na Heleninom ostrove."

"Chcel si povedať - vyfučali sme," opravuje ma Liana.

Sme vo vodnom klepci. Druhý "pevninský" breh ramena je vzdialený asi štyridsať metrov. "Zviažeme si šaty do batôžka a preplávame na druhý breh?"

"Nechcem do klubu ľadových medveďov," namieta Liana. "Skúsme sa vrátiť po pravom brehu. Ten ostrov vyzerá skôr na polostrov."

"Budeme sa pádlami presekávať cez húštiny? To si radšej postavím plť!" Pri pohľade na spolovice spľasnutý čln upresňujem: "Člnoplť."

Povyše ležal vo vode spadnutý strom. Kmeň nebol veľmi hrubý, ale mal by udržať jedného vodáka. Vytiahol som nožík-pílku a postupne som spadnutý strom odfidlikával od časti, ktorou bol ešte spojený s koreňmi. Potom som ho podsunul pod kánojku a slučkami spojil s drevenými sedačkami.

"Nasadajme, kým to drží!"

Liana neverila môjmu lodiarskemu kumštu: "Najprv ho otestuj."

"Manévrovať sa s tým veľmi nedá, ak nenasadneš, možno sa nebudem môcť vrátiť."

V kroví nad nami niečo zašuchotalo. Liana radšej opatrne vliezla na člnoplť. Nohami sme pritláčali kmeň na kajak a zľahka sme zaberali pádlami. Člnoplť čerila vodu, ale poslúchala nás. Nabral som na sebavedomí: "Čo keby sme na tom šli až k Mysu návratu? Nemusíme ísť rovno na druhý breh."

Husté krovie a klzký vysoký breh nám ani nedávali veľmi na výber: Znova sa plavíme dolu ramenom k Dunaju a jesenné lístie sa opäť zrkadlí v pokojnej hladine. Naše zimprovizované plavidlo je menej obratné, ale zatiaľ nenaberá vodu. Len občas trocha zavŕzga, keď ráznejšie zaberieme pádlami. Vtedy sa cítime ako na starej námornej plachetnici.

Niekto sa v člne potí,
iný zasa na plti.
My pod sebou máme oba!
Horsa do vodáckeho neba!

"Ešteže nie sme otužilci," vraví Liana, ktorá si zjavne zvykla na člnoplti.

"Necháme si to patentovať. Aj vtáci bystrozrakí sa nás teraz menej boja. Lebo som z kmeňa neodlámal všetky konáre. Keby v ramenách neboli prehrádzky, mohli by sme ich splavovať maskovanými plťami."

"To by nebol splav, ale fotopoľovačka."

A prečo nie? Hystéria okolo vtáčej chrípky už upadla a prelstievať bystrozrakých dunajských operencov môže byť celkom zábavné. Obvykle si od vodákov nechávajú odstup najmenej sto metrov, často aj viac.

Opustená loď v dunajskom ramene prod Gabčíkovom

Na arche

Les po pravej strane nahradilo tŕstie a na náprotivnom brehu sme zazreli kotviť loď - neveľkú, pomerne modernú osobnú loď.

"Zakotvil tu nejaký milionár? Ako v jadranských lagúnach? Možno nás pozve na pivo."

"Len aby si z nás niekto neurobil večeru," kontrovala Liana.

"Piráti to nebudú. To nie je obývaná loď. Pozri koľko vtákov na nej sedí."

Kŕdle operencov sme zjavne pripravili o pohodu. Obvykle celé kolónie škriekajú na plochých dunajských ostrovoch. Z neznámych dôvodov sa zabývali na jachte a teraz sa v celých kŕdloch zdvihli a odkrúžili dolu vodou.

Prirážame k lodi z tej strany, ktorá je obrátená k brehu. Chytám sa zábradlia, že sa vyšvihnem na palubu a zrazu počujem splašený dupot. Z paluby pred nami skáče na breh srnka, a za ňou zajac. Zaujímavé. Vyliezam na palubu a pod nohami mi víri perie.

"Poď sa pozrieť, vonia to tu ako v ZOO."

"Radšej budem pridržiavať člnoplť," odpovedá Liana. Najprv nechcela nastúpiť a teraz zasa nechce vystúpiť.

Vošiel som do kabíny a vzápätí som sa prikrčil k jej stene. Ovial ma závan krídel veľkého vyplašeného vtáka, ktorý so zlostným húkaním vystrelil von dverami.

"Čo to bolo?"

"Asi sova."

Na tej lodi som sa cítil ako v kostolnom podkroví, ktoré obývajú kŕdle vtákov.

"Túto loď asi raz potopí ťarcha vtáčieho guána," povedal som Liane, keď som skončil obhliadku plavidla. Okrem jelenieho paroha som na nej už nič neobjavil.

Liana si obzrela jelení paroh a uvažovala: "Možno si ho tu odložili pytliaci." Stále hľadala ľudskú stopu.

"Mne to skôr pripomína dunajskú Noemovu archu. Tie zvieratá tu našli záchranu pred vysokou vodou. Možno sa tu pripravujú na tisícročnú vodu. Keď príde, zaplaví aj vrcholky stromov a nad nimi sa bude plaviť už len táto loď. Aj ten paroh tu možno stratil jeleň, ktorý sa pri obhliadke archy uviazol s parožím v jej zábradlí."

Ako na objednávku sme z lesa začuli ručanie.

"Pôjdeme pozrieť, či to je ten bez paroha?"

"Ak tu ešte chvíľu počkáme, tak príde za nami," Liana naraz nejavila najmenší záujem o výstup na pevninu. Jelenie ručanie sa ozývalo celkom blízko. "Poďme radšej ďalej."

Súmrak pod Mysom návratov

Počas zbytku plavby sa už nič zvláštne nestalo. Prúd Dunaja nebol taký rýchly ako nám vravel rybár. Namiesto neho sedel na cípe Mysu návratu iný rybár s huňatou striebornou bradou. Vyzeral ako Noe.

Člnoplť sme úspešne prirazili k brehu. Kmeň, ktorý nám dobre poslúžil, sme poslali dolu prúdom.

"Čo myslíte, príde ešte tento rok veľká voda?" opýtal som sa rybára. Zašomral niečo, akoby po hebrejsky. Potom namosúrene zakrútil hlavou.

"Možno je napálený, že musel rozpustiť svoju zvieraciu družinu," povedal som.

"Skôr vôbec nerozumel a plašíme mu ryby," zapochybovala Liana.

Zalovil som v pamäti a zložil som lámanú maďarskú otázku: "Van holnap nagy víz?" (*) opýtal som sa striebrobradého kmeťa. Namiesto odpovede si odpľul.

"Asi poznal, že si ateista," uťahovala si zo mňa Liana.

Potom sa už nič zvláštne nestalo. Auto sme našli stáť tam, kde sme ho nechali. Gabčíkovskí policajti nám naň nedali žiaden lístok, ani papuču. Však sme ho aj dobre schovali do krovia.

* Preklad - čosi ako: Má zajtra veľká voda?

Viac informácií:

Výlety na kanoe na Dunaji a v dunajských ramenách

Vodácke historky

Vydané: 2007-11-27
Aktualizované: 2007-11-27