Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Na hrad, páni, na hrad! (poviedka)

Zrúcaniny hradu Dobrá Voda

Pred cintorínskou bránou stálo auto s pootvoreným okienkom. Trojicu mužov, ktorá prichádzala k cintorínu od fary, to podráždilo.
"Ľudia sú čoraz nedbanlivejší," poznamenal Prvý.
"Zlodej by prišiel ako na hotové," zafrflal Druhý.
"Ale kde je, dočerta, tá značka," skríkol Tretí, no to sa už netýkalo auta.
"Aha, tam je!" ukázal dopredu Prvý.
"To nie je možné!" zapochyboval Druhý.
"Poďme sa pozrieť bližšie," navrhol Tretí.
Turistická značka, modrá v bielom poli, sa vynímala priamo na bráne. Muži podišli až k nej a rozhutovali, či to nie je omyl, a hľadali šípku alebo iné dodatočné znamenie, ktoré by im ukázalo ten správny smer.
Ako sa tak motali okolo cintorína, všimli si, že auto nie je opustené. Trčali spod neho nohy. Chlapík, ktorý ležal pod kapotou, sa opatrne vysúval von. Trojica najprv so záujmom pozorovala ten hadí pohyb a keď sa spod auta vysúkala nakoniec aj hlava, zmohol sa prvý na pozdrav: "Dobrý deň, vy ste miestny? Neviete, či ideme správne na hrad?"
"Na hrad, páni, na hrad! Len tak ďalej! Vstúpte a chodník vás nepustí," zaburácal nečakane hlbokým hlasom chlapík.
Stisli teda kľučku.

Cintorín zalievala letná žiara. Cestička ho rozdeľovala na dve polovice. Takmer celú ľavú stranu obsadila rodina Polónyovcov a pravú zasa niekoľko generácií Dobrovičovcov. Nad nimi všetkými sa týčil Buditeľ. Jeho mramorová socha s rukou napriahnutou k nádejným zajtrajškom vľúdne vítala návštevníkov.
"Aha, Buditeľ!" zvolal Prvý.
"Píše sa o ňom aj v turistickom sprievodcovi," upokojil sa Druhý.
"Veď sa tu narodil. Na fare má pamätnú izbu," poúčal Tretí.
Podišli bližšie k soche. Bola obohnaná malým úzkym plôtikom a na podstavci stálo:
Sláva Ti Buditeľ, česť a sláva,
s úctou a pokorou Tvoji rodáci.
Turisti si to poslušne prečítali.
"S úctou, s úctou, no áno, chápem, ale prečo s pokorou," pokýval hlavou Prvý. "Veď Buditeľ bol kňaz, a nie dáky pánboh."
"Plne sa s vami stotožňujem," pritakal Buditeľ. "Rodáci to trocha prehnali," dodal a láskavo roztiahol ústa do úsmevu.
"Však si to tak neberte," zdvorilo sa zapojil Druhý. "Chceli si vás naozaj uctiť,"
Buditeľ hanblivo zažmurkal. "Veď to ani nemuselo byť. Úplne by mi stačila pamätná izba. Tá by môjho ducha nadostač povznášala. Pohľad na môj písací stôl, spisy... Takto tu musím stáť, keď už to tu postavili, či praží slnko, či fúka severák," smutne sa posťažoval Buditeľ. "A čo nevidieť, zub času ma nahlodá ako tamtie náhrobné kamene."
Náhrobky mali nezvyklý vykrojený tvar a ležali pováľané v ľavom kúte cintorína. Pripomínali malé porazené víťazné oblúky.
"Sú asi poriadne staré," obdivne skonštatoval Tretí.
"V sprievodcovi sa o nich nič nepíše," zašomral Druhý.
"Ako vidno, náš ľud si ešte stále neváži skutočné hodnoty minulosti," povzdychol si Buditeľ.
"Tak už poďme na hrad," netrpezlivo zašepkal Prvý tak, aby to Buditeľ nepočul.

Vyšli zadnou bráničkou a ocitli sa na lesnom chodníku. Hneď na prvej borovici svietila značka. "Dobre ideme," zamrmlal Druhý.
"Jasné, že idete dobre, táto cesta ide na hrad, inam nie, a vy ste predsa turisti, ktorí idú na hrad," ozvalo sa od borovice.
"Kto to povedal?" zastal začudovane Prvý.
"Akože kto? No predsa ja, značka. A značka, ako sa možno dočítať v slovníku, je symbol, ktorý vypovedá určitú konkrétnu informáciu. VY-PO-VE-DÁ, takže nielenže môžem, ale aj musím hovoriť," vychŕlila zo seba značka.
"A čo musíš hovoriť?" vyjachtal zo seba Druhý.
"To, že po dvadsiatich minútach pomerne pohodlnej chôdze sa chodník skrúti do strminy. Asi po desiatich minútach prudkého výšľapu ste na hrade."
"Ale prečo nás takto promptne neinformovala aj značka na bráne do cintorína? Motali sme sa tam ako blázni,"vyčítavo poznamenal Tretí.
"Prečo, prečo..." nasrdila sa opäť značka. "A vy ľudia ste akí ? Či tiež nie ste občas ticho, keď máte hovoriť a rečníte vtedy, keď to nie je vôbec potrebné?"
"Často sme presne takí, uškriekaní a zlostní," pomyslel si Tretí, ale nevyslovil to, lebo nechcel, aby značka znovu jačala na celý les. Aj tak už vyplašila skoro všetko vtáctvo.
Turisti pridali do kroku a čoskoro boli na hrade.

Najprv radostne pobehovali od múra k múru, obdivovali ich hrúbku, majestátnosť veží, a potom sa celí spotení rozvalili na tráve v malej kotlinke, ktorá možno slúžila ako hodová sieň. Uprostred bolo veľké vyhasnuté ohnisko. Až keď si vydýchli a začali šmátrať v batohoch po proviante, zbadali mohutného muža v obstarožnom sivom plášti. Sedel a zádumčivo hľadel do popola. Po chvíľke sa pomaly obrátil a spýtal sa: "Neviete, či ten dolu už opravil auto?"
"Asi áno, vyzeralo to tak, že áno," neisto odpovedal Prvý.
"Je nemožný. Už ma tu necháva čakať celé hodiny, ba čo hodiny, celé dni."
Trojica mlčala.
"Čo môžem od neho čakať?!" neznámy rozčúlene zvýšil hlas. "Od obyčajného paholka od koní."
Muž zbadal, že všetci naňho zarazene civia. Náhle sa uklonil, bravúrne zamával cípom plášťa a zvolal: "Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Ctibor zo Ctiboríc a rád by som zišiel do mesta podať žiadosť o reštitúciu svojho majetku, hradu Dobrá Voda. Som jeho posledným známym majiteľom," oznámil hrdo, akoby stál pred súdnou porotou pri obhajobe svojich nárokov.
"Ale my vám veríme, je to v sprievodcovi ," ubezpečil ho Druhý.
"Mali by ste sa poponáhľať, hrady sú teraz na predaj," poinformoval ho tretí.
"Nazdávate sa, že by mi ho dakto mohol vyfúknuť? znervóznel Ctibor. "Och, bože, ak sa tak stane, budem úplne bez domova,""zakvílil. "Celé stáročia som čakal na túto príležitosť, ale ak môj hrad znovu niekto uchmatne, radšej sa vrátim späť," zúfal si.
"A kam by ste sa vrátili?" spýtal sa súcitne Prvý.
"Do minulosti," pošmúrne odsekol Ctibor. "Viete, ako je tam hnusne? Špina, násilie... bŕŕŕ, nerád, och, ako nerád by som sa tam vrátil," zaplakal starý feudál.
"Ale ako by ste sa vrátili?" celkom vecne, s dôrazom na technickú stránku veci sa spýtal Druhý.
"Cez náhrobky na cintoríne. Tie oblúky sú časové brány. Zohnete sa, prejdete popod ne, a už ste v minulosti."
"Zaujímavé, Buditeľ nám o tom nič nepovedal," zahundral Druhý.
"Ten?" pohŕdavo skrivil tvár Ctibor. "Toho zaujímajú len akési duchovné hodnoty. Od neho sa asi nikto nikdy nič užitočné nedozvedel," odsúdil majiteľ hradu národného osvietenca. "A vlastne, jemu sú brány nanič. Sú preňho nízke. Nemôže sa zohnúť, lebo je z kameňa," škodoradostne sa zaškeril.
Turisti vyjavene počúvali.
"My sa môžeme zohnúť," pomaly, takmer po slabikách zo seba dostal Prvý a spýtavo sa pozrel na Ctibora.
"Ach tak, vy by ste si chceli zacestovať v čase? Lenže..." Ctibor sa zohol a napravil si sáru na čižme a potom unaveným hlasom dokončil: "Vy nemôžete. Vám je súdené hýbať sa len vpred. Až do smrti."
Opäť zavládlo ticho, až kým Ctibor nezvrtol reč iným smerom. "Pôjdem s vami dole a zistím, čo je s autom."

Keď trojica dojedla obložené chleby a vajíčka natvrdo, nastal čas odchodu. Netrvalo dlho a míňali značku na borovici pred cintorínom. Zagánila na Ctibora a spustila krik: "Ty predsa patríš na hrad, tak prečo ideš dole? To nie je tvoj správny smer!"
"Budeš ticho, lebo...!" muž v plášti zdvihol z chodníka kameň a zahnal sa na značku.
"Pán Ctibor, to azda nie je treba," zastavil ho Prvý, "Nevšímajte si ju."
"Tak, tak," zamrmlal útočník a šuchtavým krokom sa pobral preč.

Vstúpili na cintorín. Bola tam tlačenica. Na obrubách hrobov posedávali postavy a čosi si šepkali. Dobrovičovci i Polónyovci sa držali svojich a sem-tam nežičlivo zaškúlili na cudziu stranu. Tichý hovor sa niesol nad cintorínom ako tlmený hukot včelieho úľa.
Aj pri Buditeľovi postával pánko v dobovom kostýme a zanietene gestikuloval. Socha od neho odvrátila zrak, až keď sa jej príchodzia spoločnosť dostala do zorného uhla.
"Už ste naspäť? povedal s tónom, ktorý bol skôr konštatovaním ako otázkou a presne s tou istou kadenciou dodal: "Aj s pánom Ctiborom?"
Ctibor mu opätoval nevraživý pohľad.
"Kto sú všetci títo ľudia? Keď sme tadiaľto prechádzali prvýkrát, nebola tu ani noha," spýtal sa Buditeľa Druhý.
"Príbuzní," vysvetlil Buditeľ. "Navštevujú sa takmer každý deň od 14,00 h do 17,00 h SEČ. Zvykli si na to v nemocniciach, kam za nimi chodili blízki, až kým neumreli."

K turistom sa útržkovito niesli vety.
"Už teraz je tu plno. A viete si predstaviť, moja milá, ako to tu bude vyzerať o pár rokov? Veď ľudia stále umierajú," zaznelo sprava.
"Minule na Dušičky sme sa tu aj so živými nemohli ani pohnúť," donieslo sa zľava.
"Na hrade by nám bolo dobre. Len aby nás tam nepredbehli Polónyovci," ozvalo sa zdola.
Ctibor zbrunátnel. "Všetci ma oň chcú pripraviť!" hystericky zreval do decentného cintorínskeho šepotu.
"Nebolo by pre vás lepšie, keby ste sa vrátili späť, do svojej doby, keď vám hrad ešte patril?" spýtal sa ho Tretí.
"Už som to skúsil, ale je to ešte horšie." Feudál prerývane vzlykal. "Háčik je v tom, že sa môžem vrátiť iba do okamihu svojej smrti. A verte, že dívať sa na to, ako sa na môj majetok hneď ako som umrel, vrhli všetci moji úhlavní nepriatelia, a ako potom hrad pustol a pustol, je oveľa horšie, ako sedieť v ňom teraz, keď už je celkom v ruinách. Preto ho chcem reštituovať, zakonzervovať a navždy sa radovať. Človek ani po smrti nesmie cúvnuť. Vzdať sa. Človek je nesmrteľný!" zaburácal mocipán.
Šepot utíchol.
Drobní vidiečania sa nenápadne povytrácali, a na cintoríne ostal len Buditeľ.
"Priateľu," oslovil Ctibora. "Chýba vám pokora. Takto vás čas ubije a zničí ešte väčšmi ako mňa. Za celé tie stáročia ste predsa museli dospieť k poznaniu, že mŕtvi nemôžu konať tak ko živí. Sú hranice, za ktoré sa nedá ísť. Veď ani tá značka vás sem nechcela pustiť. Tak jačala, až mi skoro pukli uši," uľútil sa na okamih nad sebou, ale hneď pokračoval vo vznešenej vrave: "Poproste našich ctihodných návštevníkov, aby dovŕšili vaše dielo. Oni sa môžu postarať o záchranu vášho hradu."
Ctibor zdvihol dosiaľ sklopený zrak a nemo pozrel na turistov.
"Dobre,"povedal Prvý.
"Ideme," odhodlal sa Druhý.
"Do mesta," zavelil Tretí.

Zbehli dole cestičkou, prešli cintorínskou bránou a zastali pri aute. Paholok od koní tam už nebol. Nastúpili, bez problémov naštartovali, a hnali sa rýchlo do mesta.

(Ida Bibelová, Dobrá Voda, september 2003)

Viac informácií:

Zrúcaniny hradu Dobrá Voda

Ida Bibelová: Literárna tvorba

Vydané: 2003-06-10
Aktualizované: 2003-06-10