Divny Janko v sade sa premenil na Krala

This text is in Slovak language only.

Basnika Janka Krala som si vzdy predstavovala ako pochmurneho cloveka. Mohli za to jeho smutne balady a pohnuty zivotopis. Poet, revolucionar, buric, a nakoniec odstaveny clovek a alkolholik, ktory zomrel relativne mlady, v pätdesiatichstyroch rokoch na tyfus. Hrôza! Mozno je to voci najtalentovanejsiemu romantickemu basnikovi sturovskej ery neuctive, ale Janko Kral ma aj napriek emotivnosti svojich balad pre vsetky tie depresivne veci vzdy skôr odstrasoval ako lakal. To bolo dovtedy, kym som neprisla do petrzalskeho sadu, ktory je po nom pomenovany. Priblizne v jeho strede, tam kde sa krizuju aleje pôvodneho hviezdicoveho parku, stoji vysoka, trojmetrova, biela kamenna socha basnika. To vsak nie je "divny Janko", akeho mi do pamäte vlozili ucebnice slovenskej literatury a dejepisu. Je to stihly, ciperne vyzerajuci svihak, v pravej ruke drzi palicku (pozor ! - nesluzi mu ako opora pri chôdzi, je to elegantny doplnok panov tej doby). S chutou kraca vpred, akoby uz-uz chcel opustit sivy zulovy podstavec a vydat sa na potulky zelenym parkom.

Petrzalsky Janko Kral je dielom akademickeho sochara Frana Gibalu. Velmi rada by som od sochara dostala odpoved na otazku, co ho motivovalo k takej radostnej podobe basnika, notoricky spajaneho s revolucnym patosom a burlivymi spolocenskymi i osobnymi dramami. Urcite to neboli jeho podobizne, ved je zname, ze po basnikovi sa nezachovali takmer ziadne - ani obrazky, ani fotografie.

Sochar Frano Gibala uz nie je medzi zivymi, a tak som odpoved musela hladat v publikacii venovanej jeho tvorbe. Monografia Viery Budskej z polovice 80. rokov mi ciastocne odpovedala celkovou charakteristikou Gibalovej socharskej tvorby, podla ktorej sa snazil po cely zivot vyrovnavat monumentalne zacielenie osviezovanim v komornej polohe. Monografia sa samozrejme zmienuje aj o soche Janka Krala. Budska pise, ze sadrovy model sochy ziskal v roku 1960 v Prahe Cestne uznanie a vtedy aj padlo rozhodnutie, aby bola socha umiestnena v sade Janka Krala. Stalo sa to v roku 1964.

Vytvarna teoreticka cituje sochara: "Postavu a portret oblubeneho burlivaka, nadaneho basnika a bojovnika som vytvaral s velku laskou, pretoze som nechapal jeho osobnost len ako historicku postavu, ale aj ako eticky ideal dnesneho cloveka, ktory si uvedomuje spolocensky stav svojho naroda, podmieneny prave historickym vyvojom a dosiahnutymi vydobytkami."

Citat je dost tazky, akoby tie slova ani nevyslovil clovek, ktory stvoril taku pôvabnu, lahkost a sarm vzbudzujucu sochu. Majstrovi Gibalovi to vsak nemôzeme mat za zle, jeho hmotou neboli slova, ale kamen. A z toho dokazal vycarit zazrak! Pochmurnemu divnemu Jankovi dal krasnu podobu, velikana slovenskej romantickej poezie a burica z rokov meruôsmych premenil na Krala - krala vitality, sily, ducha...

Ida Bibelová