Ako sme vyliezli severnú stenu Cima Grande di Lavaredo via Comici

Letná lezecká sezóna už dávno skončila a ja som už mnohokrát sľúbil, že napíšem článok o našom lezení v Dolomitoch. O Dolomitoch som vedel akurát to, že sú to pekné kopce v Taliansku, a o Tre Cime som v živote nepočul. O výber kopca a cesty sa vždy stará môj dlhoročný spolulezec Janči. Bolo tomu tak aj pri Cima Grande di Lavaredo. Raz mi ho ukázal na obrázku a povedal, že toto chce ísť liezť. Že je to nádherná, impozantná, 550 metrov vysoká, mierne previsnutá stena vyrastajúca kolmo zo sutinových polí. Trojica vrcholov Tre Cime je symbolom Dolomitov. Táto myšlienka sa mi celkom pozdávala, tak som mu koncom jesene povedal, že budúce leto sa môžeme pokúsiť o výstup. Keďže som nič nechcel nechať na náhodu, priebežne som začal zbierať informácie a zisťovať, do čoho to vlastne ideme.

Dočítal som sa, že ide o jednu zo šiestich najnáročnejších severných stien v Alpách, a že to vôbec nebude jednoduché. Zdolanie severnej steny Cima Grande di Lavaredo bolo pôvodne po mnohých neúspešných pokusoch považované za nemožné. Až 12. až 14. augusta 1933 ju prvýkrát preliezol Emilio Comici s bratmi Dimajovcami. Napriek tomu, že šlo o zdolanie dovtedy nemožného, tento výstup lezecká elita kritizovala kvôli množstvu použitého postupového materiálu. Emilio Comici reagoval na túto kritiku tak, že o štyri roky preliezol túto cestu bez lana prvým sólo výstupom.

Naša štvorčlenná posádka vyrazila do Dolomitov v piatok okolo tretej poobede. Napriek tomu, že sme si chceli Tre Cime obzrieť ešte za denného svetla, nepodarilo sa nám to. Za vjazd do Národného parku Tre Cime sme zaplatili jednorazový poplatok 16 Eur, plus parkovné 5 Eur na deň. Na horné parkovisko sme dorazili okolo pol jedenástej večer. V autách na parkovisku spalo viacero lezcov, niektorí rovno v stanoch na asfalte parkoviska.

Oproti nášmu autu si dávali dokopy výstroj viaceré partie rôznych národností, ktoré to mali tiež namierené na severnú stenu Cima Grande. Janči ešte pred výjazdom skompletizoval našu výbavu a kúpil narýchlo skoby a ako bonus aj kladivo. Horolezecké kladivá sa mu zdali drahé, tak to vyriešil kladivom z Baumaxu za 5 Eur. Presviedčal som ho, že do tejto cesty ho nepotrebujeme, ale predsa si ho pribalil. Borci na parkovisku nám povedali, že žiadne skoby so sebou neberú, že podľa informácií ktoré majú, je cesta v ťažkých dĺžkach pomerne dobre vyskobovaná a v tých ľahších treba zakladať vlastné istenie, alebo netreba padať. Sada friendov a vklinencov bude stačiť, na čo Janči nakoniec pristal.

Nad výberom miesta na spanie sme veľa nerozmýšľali, uložili sme sa priamo na parkovisku, hneď vedľa nášho auta. Noc bola úplne jasná, takže som si bol takmer istý, že zajtrajší deň bude slnečný. Pre neskorú nočnú hodinu sa nám stan už nechcelo rozkladať. Chvíľu som aj uvažoval, či je takéto kempovanie bezpečné, a aká by to bola smola, keby jedného z nás prešlo v noci auto, ale nakoniec som to neriešil. Skôr, ako som zaspal, som chvíľu rozmýšľal, či cesta, do ktorej ideme, nie je predsa len nad moje lezecké možnosti, aj keď toho behania, lezenia, zhybovania a klikovania bolo počas prípravy dosť. O Jančim som pochybnosti nemal, keďže som vedel, že poctivo trénoval a okrem toho si ide splniť jeden zo svojich snov. Pomodlil som sa a ani neviem, ako som zaspal.

V sobotu 19. júla ma Janči už pred štvrtou nekompromisne budil, že treba stávať. Napriek tomu, že sme boli dohodnutí na pol piatu. Trocha som to aj čakal, nebolo to po prvýkrát, čo sa Janči nevedel dočkať lezenia. Keďže nie som žiadne ranné vtáča, snažil som sa ho presvedčiť, že ešte aspoň polhodinku. Po piatich minútach som to vzdal. Všetci navôkol ešte spali. Naše raňajky boli skromné. Skontrolovali sme si veci, ktoré so sebou berieme a o 4:45 ráno sme vyrazili smerom k nástupu. Naši kamaráti Mišo s Luciánom zostali spať. Z parkoviska sme obchádzali južnú stenu z pravej strany okolo chaty Lavaredo. Keďže času bolo dosť, neponáhľali sme sa.

Po chvíľke nás dobehla svižným tempom nemecká dvojica. Hneď sme sa dali do reči. Povedali nám, že idú liezť tu istú stenu, ale náročnejšiu cestu Hasse Brander 8+. Keď som si porovnal ich a našu výbavu, zistil som, že ideme predimenzovaní. Oni mali dvojičky, nejaké expresky, zopár friendov a každý pollitrovú fľašu vody pripnutú na sedáku. Opýtal som sa, či im to bude stačiť. Načo som dostal odpoveď, že je to tak akurát. My sme boli vybavení podstatne lepšie, mali sme toho oveľa viac. Janči vo vaku 2 litre vody zmiešanej s jointovým nápojom, čelovku, sveter, bundu plus 22 kusov expresiek, 8 vklinencov, 8 kusov odsedákov, 5 abalakov a dve sady friendov. Ja som niesol pre istotu ďalšie 2 litre jointového nápoja, 1,5 litra vody, a 7 deci vody s magnéziom. K tomu ešte mikinu, nepremokavú bundu, proviant pre oboch, čelovku a foťák. Trochu predimenzované na takýto big wall, ale Janči na tom trval. Presviedčal ma, že keď nám dôjde voda, tak môžeme mať problém. Niekde čítal, že občas sa stane, že to nejakí amatéri upchajú a pre nepriazeň počasia ich ani záchranári nevedia zvesiť. Keďže stena je previsnutá, zlaňovanie je obtiažne. Jediná úniková cesta vedie smerom hore. Ak takýto prípad nastane, ostatným lezcom neostáva nič iné, ako v stene bivakovať. Na tento prípad sme boli pripravení, alebo sme si to aspoň mysleli.

Došli sme do sedla, kde sa nám naskytol prvý pohľad na severné steny. Celú som si ju premeral a v duchu si vravím, že to bude pohodička. Asi som bol ešte ospalý, ale nezdala sa mi vôbec obrovská. Keď som sa obzrel smerom späť, odkiaľ sme prišli, videl som prichádzať ďalšie 3 dvojice. Ako som sa približoval k nástupu do Comiciho cesty, prechádzal som popri nástupe na Hasse Brander. Na môj údiv nejakí ľudia už boli v stene a na nástupe čakali ďalšie dvojice. Nemcom som ešte stihol zaželať veľa šťastia. Asi o 30 metrov ďalej je nástup do Comiciho. V stene už tiež boli lezecké dvojice. Kým som prišiel k nástupu, Janči bol už skoro nachystaný, všetko navešané a lano naviazané. Nakoniec sme zvážili, že sme priveľmi ťažkí a rozhodli sme sa, že pod skalou necháme aspoň mikiny.

Janči začal liezť. Prvá dĺžka je choďák, asi 80 metrov za dva. Bez akéhokoľvek problému sa dostal ku štandu. Keďže štand bol obsadený, zaštandoval asi 4 metre napravo. Medzitým ma predbehol ďalší Talian, ale bol som v celku rád, lebo som nemal chuť nikam sa plašiť a nechcel som, aby mi celú cestu dýchal niekto na krk. Tak som pustil aj jeho brata, aspoň si myslím, že to bol brat, lebo sa podobali ako vajce vajcu. K stene prišla ďalšia dvojka Talianov.

Ďalšia dĺžka za 4 bola tiež úplne v pohode. Janči vyzeral byť vo forme a veľmi spokojný, priadol si ako starý kocúr pri teplej peci. Nastávajúca tretia dĺžka už mala preveriť našu pripravenosť. Zo štandu sme sledovali Talianov pred nami, ako sa trápili. Janči do nej naliezol suverénne. Tú najťažšiu časť mal už skoro prelezenú, ale bolo vidieť, že má čo robiť. Keď chytil posledný chyt a zdalo sa, že to už má celé prelezené, zrazu vypadol. Nechal som mu viac lana, čo spôsobilo, že zletel dole asi 4-5 metrov pod menší previs. Zakričal mi, že je v poriadku, ale skala je ľadová a veľmi nepríjemná. Musel zabojovať aby vyliezol k miestu odkiaľ vypadol. Na druhý pokus už nezaváhal a doliezol k štandu.

V duchu som si povedal, že keď on vypadne v sedmičke, tak to tam ja budem mať asi celkom problém. Cítil som, ako sa mi spustil adrenalín, ale vypadnúť som sa nechystal, preto som nič nenechal na náhodu a v tom najťažšom mieste som hákol expresku. Doteraz mi vôbec neprišlo, že skala je taká studená. Až v tejto dĺžke na malých chytoch, kde sa bolo treba držať na končekoch prstov, to bolo cítiť. Studená skala sa zarezávala do prstov.

Ďalšie 3 dĺžky to už bola poézia, pekné exponované, šesťpluskové lezenie. Tieto dĺžky sme už liezli ľahko. Už sme boli rozlezení, skala bola suchá, stupy držali a chyty luxusné. Zima na prsty buď pominula, alebo sme si už zvykli. Bolo krásne slnečné ráno a lezenie sme si užívali plnými dúškami. Na protiľahlých lúkach sa páslo stádo kráv a cvengot zvonov doliehal až k nám. Celé to pôsobilo ako divadelné predstavenie. Vľavo od nás v ceste Hasse Brandler bolo tiež dosť lezcov. Janči zavtipkoval, že dnes je tu ľudí ako na lezeckom zraze.

S Talianmi za nami sme už boli kámoši. Už po pár dĺžkach mi bolo jasné, že nesieme so sebou príliš veľa vody. V severnej stene slnko nepieklo a ani smäd nás nemordoval. Vodu som vylievať nechcel a ani vláčiť so sebou, preto som na každom štande núkal Talianov. Najprv sa zdráhali, ale keď som im ukázal koľko toho nesiem, tak sa začali smiať. Pochopili, že mi tým robia láskavosť.

V siedmej dĺžke sme opäť museli zabrať naplno. Tieto dĺžky boli však veľmi dobré odistené starými skobami, takže nebol problém riskovať a pokúsiť sa o Red Point, čo Jančimu nevyšlo, asi kvôli ťažkému ruksaku.

Na konci siedmej dĺžky bol Jano na štande aj s Talianom, ktorý obsadil jednu skobu, a pre nás zostala len jedna stará hrdzavá skoba. Jano mi potom povedal, že keď som si odsadol, tak sa dosť hýbala. Talian na štande mal aj kladivo, ale mali len jednu skobu a tú mal jeho brat, ktorý už liezol vyššie.

Ôsma dĺžka bola tiež dosť ťažká za 7, ale výborne odistená. Občas okolo nás prefrčal nejaký padajúci kameň. Tým že sa lezie celý čas v previse, všetky skaly letia v bezpečnej vzdialenosti, ale ten svištiaci - bzučiaci zvuk padajúcej skaly pôsobí mrazivo.

Deviata dĺžka bola za 6-, no dal by som tomu aspoň 6, najprv traverz vpravo, potom hore pod previs, ktorý sa obliezal z pravej strany a potom už len hore ľahšou špárou. Tu bola dosť veľká polica, kde by sa dalo v pohode bivakovať.

Desiata dĺžka mala byť ľahká za 4 plus, ale bola slabo odistená. Skala nebola úplne pevná a možnosti zaistiť sa neboli najlepšie. Jedenásta dĺžka bola ľahučká tak za 3, preto Janči využil naše sedemdesiatmetrové lano a išiel hneď aj dvanástu dĺžku, na konci ktorej bola dlhá terasa so štandom. Tým že Janči potiahol dve dĺžky naraz, v posledných metroch mu chýbalo lano, aby mohol zaštandovať. Nakoniec to šalamúnsky vyriešil s pomocou Taliana pred ním. Tieto dve dĺžky boli natiahnuté dosť nešťastne, čo obralo Jančiho o mnoho síl pri doberaní.

Keď som došiel k Jančimu na štand, tak mu vravím, že to už skoro máme. Ešte niekoľko pohodových dĺžok a sme hore. S tými pohodovými dĺžkami som sa pekne prerátal, 13 a 14 dĺžka síce technicky neboli náročné okolo 4 plus až 5 mínus, ale po skale tiekla voda a celá bola mokrá. Bolo jasné, že budeme musieť dávať väčší pozor. Taktiež v týchto miestach bolo istenia pomenej a museli sme sa doisťovať.

Ďalší štand sme mali v mokrej jaskynke, kde prskala voda na všetky strany. Taliani pred nami tam štandovali tiež. Potom nasledoval nádherný traverz ponad veľký previs. Ak by sme na skale boli sami, s orientáciou by sme v tomto mieste mohli mať trošku problém, keďže na jednom mieste bolo treba zliezať niekoľko metrov dole a následne traverzovať doľava. Ďalšia talianska dvojka, ktorá liezla za nami, v mokrej jaskynke neštandovala, až potom vyššie v suchej časti pred traverzom. Bolo to rozumné, lebo trochu sme tam zmokli, ale bolo nám to už úplne jedno.

Po traverze sme vedeli, že k vrcholu nám chýbajú už len dve tridsaťmetrové dĺžky tak za 3. Popravde sme toho mali už obaja dosť. Pozitívne bolo, že už aj slnko sa na nás začalo usmievať, čo nám dodávalo energiu. Celý deň sme nič nejedli, len pili tú sladkú jointovú žbrndu. Zrazu na mňa niekto kričí. Hneď som rozpoznal hlas kamaráta Luciána. Bolo mi divné, že ho počujem. Dole pri jazierkach som videl nejakých ľudí. Z tejto vzdialenosti pôsobili ako mravce. Myslel som si, že je to Lucián s Mišom. Nešlo mi do hlavy, ako ich môžem tak dobre na takú diaľku počuť. Vravel som si, že je tu asi dobrá akustika. Až v noci nám kamaráti povedali, že nás sledovali z vrcholu susednej Cimy Ovest.

Nakoniec sme sa prebojovali na vrchol. Hore na polici sme čakali luxusný štand, ale boli tam len dve staré hrdzavé skoby. Na jednej štandovali Taliani, na druhej my. Mal som pocit, že tá naša držala na vlásku, pochybujem, že by vydržala aj nejaký pád. Navyše možnosti doistenia boli vzhľadom na lámavú skalu mizerné. Tu by sa asi zišlo kladivo s vlastnými skobami. Z police na poslednom štande bol krásny výhľad na Cimu Ovest a okolité kopce. Aj by sme tam zostali dlhšie, ale bolo už pred sedemnástou a zostupovú cestu sme nepoznali najlepšie, preto sme to nechceli riskovať.

Cima Grande sa za normálnych okolností schádza južnou stenou po normálke. Zo severnej steny treba traverzovať po polici. Na prvý pohľad to vyzeralo desivo, ale v skutočnosti to bolo skoro pol metra široké. Pri pošmyknutí, alebo pri páde by to bol skoro istý 500 metrový pád. Bolo nám to viac ako jasné, preto sme išli veľmi opatrne.

Zostup z Cima Grande nám trval okolo dvoch hodín. Ako som už spomínal, liezli sme na jednom sedemdesiatmetrovom lane. Taliani za nami liezli na šesťdesiatmetrových dvojičkách, preto som ich poprosil, či by sme nemohli zlaňovať spolu. Nemali s tým žiaden problém. Borci zlaňovali rýchlo ako v akčnom filme, možno aj preto zhodili pár veľkých šutrov. Boli sme celkom radi, že zlaňujeme až po nich. Tiež toho už mali dosť a ponáhľali sa na chladené pivko dole na chatu. Zlaňáky boli nové, jediný problém mohol byť nájsť ich, keďže dole bolo viacero komínov, ktorými sa dalo zliezať a zlaňovať. Zlanili sme asi 4 krát po 50 m plus niečo sme zliezali. Keďže Taliani cestu dobre poznali, nemali sme najmenší problém. Potom sme išli trhlinou vpravo a tú sme na konci ešte dvakrát zlanili. Nebol to žiaden veľký sklon, ale všade bol namrznutý sneh a pri pošmyknutí by sa to neskončilo dobre. Po zlaňovaní sme zišli dole šotolinou a dostali sme sa na chodník, po ktorom sme ráno kráčali. Poďakoval som sa nebesiam za šťastný návrat. Asi o pol deviatej večer sme boli späť na parkovisku.

Za celých 15 hodín sme zjedli jednu horalku, takže na parkovisko sme došli pekne vyhladnutí. Naši priatelia Lucián s Mišom dorazili až okolo pol jedenástej. Cimu Ovest zliezali bez čelovky len s nejakým maličkým svetielkom a len s tridsaťmetrovým lanom. Mali to pekne offroad, ale sú to starí trénovaní psi...