Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

15 hodín v južnej stene Marmolady

Miro Belica v južnej stene Marmolady
Miro Belica v južnej stene Marmolady.

Cesta Don Quijote TD, 6 A0, 800m, 23 dĺžok od H. Mariachera a R. Schiestiho z roku 1979. Koncom júna 2019 túto klasiku dolomitského lezenia končiacu na hrebeňovom vrchole Punta Ombretta (3247 m) vyliezli Miro Belica a Ján Pivovarník. Jano popísal výstup v nasledujúcom článku.

V piatok 28 júna 2019 pred 20:00 s Mirom odchádzame z Bratislavy. Zbalili sme sa iba narýchlo, veď sme sa len dnes o 15:00 rozhodli, že vyrazíme. Pôvodný plán bol ísť do Höllentalu trénovať, ale bola dobrá predpoveď na Marmoladu do nedele. Aj keď tam bolo riziko zrážok - nejakých 1 – 3 mm na nedeľu večer. Ako sa ukázalo, zrážky prišli skôr a bolo ich viac.

Jano pri chate pod južnou stenou Marmolady
Jano pri chate pod južnou stenou Marmolady.

Málo tréningu

Posledný mesiac som dosť málo trénoval. V júni som bol len raz na múriku, raz vo Vertigu a raz v Höllentali.

Vzhľadom na trénovanosť i na počasie sme sa rozhodli pre cestu Don Quijote, keďže je v nej aj dosť ľahších dĺžok. Ešte dávnejšie sme s Mirom plánovali ísť ťažšiu cestu Vinatzer Messner.

Po ceste sme prespali pár hodín na nejakom parkovisku. V sobotu nám ostávali už len 4 hodiny jazdy. Spal som približne asi hodinu. Parkovisko bola hlučné a ešte ma chcel okolo tretej napadnúť nejaký pes.

Výšľap na chatu

Okolo desiatej sme začali z osady Malga Ciapela vystupovať pod južnú stenu. Na chatu Rifugio Onorio Fallier vo výške 2100 metrov to trvalo asi dve a pol hodiny. Keď som tam bol pred dvoma týždňami, ukázalo sa dosť veľa svišťov, ale teraz v sezóne vykukli asi len dva..

Oddych na chate sme dobre využili a spýtali sa iných lezcov na našu cestu, Dona Quijota. Zo steny sa vrátili dve dvojky a vraveli, že sa stratili v stene a museli zlaňovať späť... Nebola to síce naša cesta a boli to Taliani :-), ale došlo mi, že si treba našu cestu lepšie naštudovať. Mali sme topo a nákresy, ale nevedel som presne, kde je nástup. Miestni lezci nám však ochotne ukázali pár oporných bodov v stene, aby sme sa vydali správnym smerom. Na chate som ešte nechal nejaké termoprádlo a lekárničku, lebo som mal už veľmi ťažký ruksak a nevedel som si predstaviť, že to budem všetko ťahať hore.

Na chate ma varovali aj pred búrkou, ale žartovne tiež podotkli, že sa hádam neroztopíme. Veď nie sme z cukru.

Skorý budíček

V nedeľu sme vstali už o 3:30 ráno. Nasledovali rýchle raňajky a o štvrtej sme už šliapali smerom hore na nástup. Bolo treba nastúpať ešte okolo 450 výškových metrov.

Liezť sme začali okolo šiestej. Prvé dĺžky sú ľahké, a dobré na rozlez. Museli sme aj dosť zakladať, ale bolo to príjemné lezenie, a nevidel som žiadne riziko. Stále sme sa striedali v ťahaní. Miro liezol plynule a nebolo cítiť, že je medzi nami vekový rozdiel 29 rokov.

Topo je správne

Topo, ktoré sme mali, bolo spoľahlivé, všetko sedelo. Jedno dôležité miesto je asi dve dĺžky pod stredovou policou. Tu treba opustiť komín a hľadať štand vpravo. Komín je totiž čoraz viac kolmý až previsnutý. Láka to tam. Sú tam aj slučky, ale po krátkej úvahe sme zistili, že by to asi zbytočne zabralo veľa času a síl. V mieste, kde treba odbočiť doprava, by mala byť červená slučka. Túto dĺžku ťahal Miro a ja som si tú slučku na druhom nevšimol.

O 11 :00 sme boli na stredovej polici. Dali sme si pauzu asi 20 min, niečo menšie zjedli a išli sme ďalej. Šírka tejto police ma prekvapila. Mala aj vyše 70 m. Bolo tu aj dosť snehu na doplnenie zásob tekutín a bivak s mnohými roztrhanými alobalmi.

Mal som so sebou 2,5 litra tekutín, Miro asi tiež. S vodou sme na tom boli dobre, lebo do 10:30 bola stena v tieni a potom poobede sa ukázali aj nejaké mraky.

Horná časť steny nad policou
Horná časť steny nad policou.

Dvadstaťpäťmetrový odlez

V druhej, ťažšej časti steny, bol náš postup o niečo menej rýchly. V jednej dĺžke sme asi stratili pôvodnú líniu, lebo som nenašiel štand ani postupové istenia, takže som spravil provizórny štand na friendoch. V tejto dĺžke som tuším skoro nič nezaložil a Miro mi neskôr spomenul, že tam bol aj dvadstaťpäťmetrový odlez bez istenia. Ale bola to asi len nejaká štvorka - päťka a necítil som potrebu niečo zakladať.

Priveľa materiálu

Po ďalšej dĺžke už Miro našiel štand, tak nastala zasa pohoda. Boli sme pomalší, no mali sme aj dosť veľa zbytočného materiálu, napríklad namiesto 10 friendov by stačilo možno len 5. Aj 15 kusov slučiek bolo priveľa, aj s vklinencami i inými haraburdami sme to prehnali. Miro chcel brať omnoho menej friendov, ale ja som trval na vyššom počte.

Môj spolulezec si zodpovedne vzal aj 5 skôb a kladivo pre prípad, že by sme stratili cestu. Počas ako-tak pohodovej cesty nás dosť zdržiavali krútiace sa laná.

Až neskôr som prišiel "záhade na koreň": do štandu som dával často len jednu malú karabínku, a keď som istil cez istítko na sedáku s len jednou karabínou v skobe, lano sa samozrejme veľmi krútilo. Keď nad tým s odstupom času uvažujem, mal som istiť inak. Stačilo dať do štandu dve karabíny do skoby a potom by lano určite "spolupracovalo" :-). Alebo druhou možnosťou bolo zavesiť kýblik rovno do štandu a len postupne doberať. Veľkým plusom bolo, že štandy boli výborne pripravené - zväčša s tromi skobami prepojenými slučkou, aj keď niektoré boli zrejme staršie.

Do previsu sme sa vydali po krásnych veľkých kapsách (yellow pocketed overhang). Jedna z top dĺžok v druhej časti steny bola pre mňa zážitkom, no keďže bola trocha silová omylom som stúpil aj na skobu. V tope je to 5+, ale pokojne by tomu mohli dať aj 6+. Myslím si, že klasifikácia nesedí iba v najťažších dĺžkach, inak topo neklame.

Súčasné lezenie

Ako som pomaly liezol ďalej, zrazu mi došlo lano. Zliezať 20 m na posledný štand sa mi nechcelo, a tak som požiadal Mira, aby mi dal viac lana a mohli sme chvíľu liezť súčasne..

Nahnevaný Miro mi odpovedal, že na tomto sme sa nedohodli, ale nakoniec súhlasil a zvládli sme spoločných 12-15 metrov súčasného lezenia.

O tejto ceste som počul, že býva často obsadená. Ale v tento deň s rizikom búrky ju okrem nás nikto neskúšal. Len dvaja Taliani sa pokúsili znovu skúsiť cestu Vinatzer Messner, lebo deň predtým sa v nej stratili a museli zlaniť.

Búrka a lezenie v daždi

Počasia sa zmenilo veľmi rýchlo. Na začiatku vládlo teplo a chládok, avšak vystriedala ho búrka, ktorá ma prekvapila tak, že som musel rozdýchať zmenu tlaku. Môjmu stavu nepomohlo, že som zjedol len dve proteínové tyčinky a zopár fíg. Nastala búrka a my sme museli začatú bitku dobojovať. Bolo jasné, že sa začal alpinizmus.

Búrka nás zastihla presne o 15:30. Najprv padali len krúpy, čo bolo fajn, lebo krúpy sú menej mokré ako dážď. Neskôr sa stenou začala valiť voda, ktorá v prúdoch v komíne neďaleko od nás splachovala aj kamene.

Našťastie sme neboli v komíne, ale na platni. Ja som chcel ísť ďalej aj napriek besnejúcemu počasiu, ale Miro navrhol počkať, kým to prejde. Tuším som si mal miesto predraženého opaľovacieho krému za 15 eur (25 ml) kúpiť v Rocca Pietore radšej pršiplášť.

Minúty sa vliekli a začínalo mi byť aj trochu chladno. Miro to bral stoicky - s jeho skúsenosťami ho nejaká búrka neprekvapí. Má už 64 rokov a iste už zažil viac takýchto situácií. Búrka bola ale stále lepší prípad ako snehové lavíny, ktoré tu padali ešte pred dvomi týždňami. Keď som tu bol v polovici júna, jednu z nich som videl v kaskádach padať pozdĺž steny. Nakoniec, po poldruha hodine dlhého čakania sme začali znovu liezť. Už sme nemohli dlhšie otáľať. Nahor nám ešte stále chýbalo asi 7-8 dĺžok. Stále sa striedal dážď, slabý dážď, a chvíle bez dažďa. Vrtochy počasia pokračovali až asi do ôsmej večer. Trochu stuhnutému z čakania sa mi liezlo horšie, ale o to väčšia to bola zábava. Mokré päťky a šestky už boli náročnejšie a musel som sa viac sústrediť, aby som nespadol. Lezenie po mokrej skale som už viackrát trénoval na Pajštúne aj niekoľko hodín, takže som nemal obavy. Nemal som pocit, že istenia treba dávať hustejšie, keďže sme sa museli rýchlo posúvať a čas bežal. Bolo nám jasné, že ak neurobíme chybu, tak to ešte za vidna do deviatej stihneme.

Nasledovali veľmi pekné platne po dierkach, síce s dlhšími odlezmi, ale to nám nevadilo, keďže sme mali vo výbave aj friendy. V kľúčovej dĺžke to šlo len technicky. Píšu, že je to 6a, ale každý, kto tam bol, vie, že je to minimálne 6b. Mokré to ani nemalo zmysel skúšať, a tak som asi 5 metrov len hákoval.

Vrchol sme dosiahli o 21:00, no o chvíľu sme museli zostupovať. Zostup sa začína dvomi zlaneniami – dvakrát po 50 metrov. Trvali nám celú hodinu a skončili sme až za tmy o desiatej. Pri druhom zlanení sa nám jedno lano zaseklo, a tak som musel v strmom snehu vystúpiť hore k miestu, kde boli laná zviazané a podarilo sa mi zachrániť aspoň jedno z lán.

Zostup pokračoval po ľadovci, kde sme sa hneď začali prepadávať vyše kolien a studená voda nám vtekala do topánok. Mal som páperovú vetrovku, takže mi nebolo veľmi chladno.

Krúpy sú menej mokré ako dážď
Krúpy sú menej mokré ako dážď.
Ján Pivovarník
Ján Pivovarník.
Miro to bral stoicky
Miro to bral stoicky.
Výhľad na policu, kde sa bivakuje
Výhľad na policu, kde sa bivakuje.
Lezenie v daždi
Lezenie v daždi.
Vyliezame z hmly
Vyliezame z hmly.

Problém: Vôbec sme si nenaštudovali zostup

Až na ľadovci na severnej strane hore sme zistili, že nevieme, kade dolu. Keby sme boli mladší, zvalil by som to na mladícku nerozvážnosť.

Skúšali sme volať domov, či nám niekto neporadí, kade dolu. Brat mi navrhoval bivak hneď na ľadovci s odôvodnením, že na nete cestu dole nenašiel. Chápem, že nemal čas o polnoci niečo hľadať. Asi po vyše hodine zostupovania sme videli svetlo vľavo dole, a tak sme sa rozhodli smerovať k nemu. Neskôr sa zo svetla vynorila chata.

Manažér chaty Refugio Ghaciao Marmolada bol veľmi milý. Keď videl náš čudný pohyb po ľadovci, tak pochopil, že nevieme, kade dole, tak nám chodil svietiť na kopec nad chatou, a dokonca rozsvietil aj chatu, aby sme nestratili smer. Neskôr nás počkal pred chatou, dali sme čaj, porozprávali zážitky a išli spať. Dorazili sme o polnoci. Od štvrtej ráno to bolo 20 hodín od chaty k chate. Chatár hovoril, že občas tam takto ľudia zablúdia a je to dosť nebezpečné, lebo sa môžu pri hľadaní cesty vysiliť.

Nebol som veľmi unavený a bol by som zvládol aj studený bivak. Plávanie v zime na jazerách mi prinieslo ovocie v podobe odolnosti voči chladu.

V nocľahárni na chate okrem nás nikto nebol a bolo tam trochu chladno, ale menej ako vonku. Pravdupovediac mal som v pláne bivak niekde nižšie v lese, kde by som počkal do rána. Vlastne, ak by som ešte 2 hodiny schádzal, tak by ma čakali len 3 hodiny kempovania pod nejakým stromom :-).

Ráno sme na raňajky dojedli zásoby. Už o siedmej bolo príjemne teplo. Zaplatili sme 15 eur za nocľah a zišli asi 150 m dole, kde nás čakala lanovka. Lístok nadol k priehrade stojí 10 - 12 eur. Potom sme asi polhodinu stopovali, kým nás zobrali nejakí Taliani. Asi o pol desiatej sme boli zase pri aute a o jedenástej sme sa vydali domov. Mali sme šťastie, lebo hneď potom sa strhla poriadna búrka. Cesta trvala opäť asi osem a pol hodiny čistého času jazdy.

Chata Refugio Ghaciao Marmolada pod ľadovcom na severnej strane Marmolady
Chata Refugio Ghaciao Marmolada pod ľadovcom na severnej strane Marmolady.
Lavína v južnej stene Marmolady
Lavína v južnej stene Marmolady.
Lúky pod južnou stenou Marmolady
Lúky pod južnou stenou Marmolady.

Záver

Don Quijote je celkovo pekná cesta, dosť dlhá, s 800 metrami lezenia, čisté prevýšenie 650 m. Istenia nebolo veľa, ale bolo tam, kde to bolo potrebné. Páčili sa mi aj veľmi pekné výhľady zo steny a ľadovec na druhej strane tiež zaujal. Krúpy, dážď a mokrá skala nám dosť spestrili deň.

Poučenia

- naštudovať zostup
- nabudúce určite menej materiálu, hlavne menej friendov
- zobrať nepremokavé topánky na ľadovec
- pribaliť niečo na bivak, veď nabudúce hádam príde aj toto :-)

Použitý materiál

2 laná 50 m, friendy 10 kusov, vklinence 6 kusov, hexcentre, a vyše 15 slučiek a 14 expresiek.

Topo cesty

Text: Ján Pivovarník, foto: autor a Miro Belica

Viac informácií:

Na Comiciho Žltej hrane v Dolomitoch - rozhovor s Katkou Dušinskou a Jurajom Karlubíkom

Ako sme vyliezli severnú stenu Cima Grande di Lavaredo via Comici

Vydané: 2019-09-19
Aktualizované: 2019-09-19