Dunajské nástrahy

Viete pred čím musia byť najviac na pozore vodáci, ktorí na kanojkách splavujú Dunaj? Nie sú to víry, ani vodníci, ani konáre padlých stromov, ktoré zákerne číhajú na vratkú kanojku tesne pod hladinou, ani jazyky skália, ktoré zužujú koryto veľrieky a penia vodu. Mohli by to byť aj niekoľkotonové vyzy - obrie jesetery, ktorým by stačilo poriadne otvoriť tlamu, či švihnúť chvostom, aby "zamávali" malými dunajskými plavidlami. Ale vyzy sú už kvôli priehradám dávno vyhubené. Najväčším postrachom je niečo, čo do rieky uložil človek ako pomôcku pre plavbu na Dunaji - sú to bóje.

Keď v prístave Hainburgu nasadáme na kanoe, pred rýchlym prúdom Dunaja nás chráni kamenný násyp. Rieka sa valí prielomom (dávna Porta Hungarica, dnes Devínska brána), ktorý si za tisícročia vymlela v karpatských bralách. Asi o dvesto metrov nižšie pod Hainburským prístaviskom je umiestnená prvá - červená bója, ktorá vyznačuje veľkým lodiam plavebnú dráhu. Ak by sa plavili k pravému brehu bližšie, ako vymedzuje bója, tak by dopadli zle. Napravo od bóje sú hneď pod hladinou skaly. Preto sa tam voda pri nižšom stave hladiny pení.

Po štarte v Hainburskej zátoke sa chvíľku pomaly, chránení skalnou hrádzou, blížime k bóji. Zátišie hrádze však postupne končí a plnou silou nás berie prúd Dunaja. Vtedy sa bója začne prekvapivo rýchlo približovať. Keď je hladina na normále (na rakúskom vodočte nad Devínom 280 cm), alebo je nižšia, tak je lepšie plaviť sa naľavo do bóje. Paradoxné je, že keď je vyššia hladina vody, tak okolo bójky možno bezpečne ísť z pravej strany, bližšie k brehu. Takže pri vyšššej hladine kanojky splavujú jednoduchšie - stačí menej manévrovať. O to viac však treba dávať pozor, aby vás voda nepritlačila na nejakú prekážku.

Postupne, ako sa k bójam približujeme, sa nám zdá, že bója nestojí, ale plaví sa proti nám. Je to podobný efekt, ako keď sa dívate z mostu dole na rieku. Po chvíli sa vám začne zdať, že rieka stojí a most sa plaví proti prúdu. Navyše, čím viac sa na Dunaji približujeme k bóji, tým viac sa nám zdá, že bója sa proti prúdu plaví rýchlejšie. Voda okolo nej sa nebezpečne čerí. Taká bója už prestáva byť neškodným plechovým plavákom, užitočnou dopravnou značkou, ale svojím špicatým ihlanovitým predkom začína pripomínať bojovú ponorku z filmov o kapitánovi Nemovi. Občas sa na svojej bojovej výprave dokonca zamaskuje, pozachytáva nejaké haluze, či rastliny, ktoré strhol dunajský prúd a vtedy sa na nás cerí fúzatá alebo rohatá ponorka. Stačilo by, keby jej niekto namaľoval zubiská a vyzerala by ako pomaľované letecké stíhačky, ktoré sa chystajú na protivníka - v tomto prípade na nepozorných vodákov.

V Rakúsku začali na Dunaji rozmiestňovať bóje, ktoré majú iný tvar - pripomínajú figúrky z hry Človeče, nehnevaj sa. Vyzerajú priateľskejšie ako naše plavákové - "ponorkové bóje", myslel som si, až kým som sa nedozvedel o tragédii, ktorá vzala život bratislavskému vodákovi v Rakúsku na Dunaji v máji 2018. Jeho kanojka tesne míňala takúto rakúsku bóju nového typu. Táto bója je vraj ale pod vodou širšia ako nad vodou. Kanojka do tejto skrytej rozšírenej časti údajne narazila a v rýchlom prúde sa prevrátila. Vodák mal na loďke aj psíka, a plával za ním, aby ho zachránil. Potom sa z neznámych príčin stratil pod hladinou... Psík i ďalšia posádka kanojky sa zachránili.

Väčšina bójí, ktoré vyznačujú plavbu z Hainburgu do Bratislavy, je neškodná. Vidno ich zdiaľky a podľa stavu vody možno ukormidlovať kanojku, aby bóju míňala v bezpečnej vzdialenosti - buď bližšie k brehu, alebo zo strany plavebnej dráhy. Ale jedna bója býva na takom mieste, že v dôsledku konštelácie dunajských prúdov sa stáva "magnetickou" a priťahuje kanojku, akoby si želala - vraz do mňa, vyskúšame si kto z koho...

Je to zelená bója, ktorá býva umiestnená pod začiatkom Karloveského ramena Dunaja. Bóju vidno zdiaľky, býva od ľavého brehu nejakých sto metrov a voda bezprostredne naľavo od nej nebýva spenená a láka to pádlovať naľavo od bóje. Lenže potom sa bója začína rýchlym tempom približovať, a aj keď usilovne pádlujeme a kormidlujeme doľava, prúd nás stále nesie na bóju. A bója sa približuje stále rýchlejšie. Napokon sa to končieva tak, že bóju tesne míňame, dokonca tak, že nás to láka pozdraviť ju a ťuknúť po nej pádlom.

Je to taký malý zápas s dunajským prúdom, v ktorom bójka nehrá len úlohu štatistu, ale stáva sa na chvíľu úhlavným nepriateľom vodákov, kormidelníkov na kanojkách. Koryto Dunaja sa tu zužuje, prúd silnie a voda sa valí v ohybe rieky pod ústím Karloveského ramena mierne doprava a tlačí kanoe na zlovestnú špicu bóje. Už som si to viackrát overil, že je menej pracné podvoliť sa sile prúdu a nasmerovať kanojku viac do stredu Dunaja a oboplávať bóju z pravej strany.

Ale môže sa stať, že túto bóju pri ústí Karloveského ramena nenájdete - zatiaľ som nezistil, či to spôsobuje prúd Dunaja, alebo ľudia, ktorí sa starajú o plavebnú dráhu na Dunaji - bóje sú niekedy tam a niekedy o sto metrov nižšie.

V týchto miestach - v celej dunajskom prielome Devínskej brány - je Dunaj veľmi rýchly. Hovorí sa, že tu má charakter horskej rieky. Keby po brehu zároveň s nami bežal bežec, rýchlo by sa zadychčal, ak by s nami chcel držať tempo. A tak rýchlo míňame bóju za bójou a napokon nám je smutno, keď sa plavba končí v lodenici na konci Karloveského ramena.

"Vitajte v Bratislave," zvyknem hovoriť mojim spoluplavcom. A potichu si vravím, že sme dorazili do mesta jedným z najkrajších možných spôsobov. Len pristátie na balóne by možno bolo krajšie.