Klenoty v tonoch

V knihe Klenoty v tonoch Jan Babik popularnym, citatelsky pritazlivym sposobom priblizuje vznik najznamejsich slovenskych hymnickych piesni a prostrednictvom literarno-kritickych studii osudy ich tvorcov.

Citatel sa v knihe dozvie aj mnohe zaujimavosti, napr. ze autor libriet popularnych operiet Modra ruza ci Hrnciarsky bal, v ktorej zaznela i Piesen o rodnej zemi, Pavol Braxatoris, je vnukom Andreja Sladkovica, ze popularnu hymnicku piesen Aka sa mi krasna nezlozil Eugen Suchon podla ludovej piesne, ale podla textu basne Petra Bellu Horala Navrat.

Jan Babik priblizuje aj zivot a dielo Janka Matusku a okolnosti vzniku statnej hymny Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blyska a v kapitole Pamätny vylet pise o legendarnom vylete Ludovita Stura a jeho druhov na hrad Devin 24. aprila 1836.

Kniha tiez poskytne zasvätene informacie, ako vznikali hymnicke piesne Kto za pravdu hori (Karol Kuzmany), Hoj, zem draha (Martin Razus), Hej, Slovaci! (Samo Tomasik), Boze, cos´ racil slovenskemu ludu (Tichomir Milkin), Hoj, vlast moja (Ferko Urbanek), Slovencina moja (Viliam Pauliny-Toth) a mnohe dalsie.

Obsah

Dvaja Braxatorisovci – Dedo a vnuk:
  Andrej Sladkovic – Nehante lud moj, Piesen
  Pavol Braxatoris – Piesen o rodnej zemi

Odlomena haluz - Jur Zveston Bulla – Bratislava, Bratislava

Basnicky pozdrav Slovensku – Peter Bella Horal – Aka si mi krasna, Materinska rec v cudzine

Horel vzdy za pravdu – Karol Kuzmany – Kto za pravdu hori

Tvorca narodnej hymny – Janko Matuska – Ponad Tatrou blyska - ukazka

Nedoceneny basnik – Tichomir Milkin – Boze cos´ racil slovenskemu ludu - pozri ukazku

Kto si rodom Slovak – Viliam Pauliny-Toth – Slovencina moja, Kto si rodom Slovak, Co cusis, cusis, Slovaku muzny?

Prelomovy okamih – Martin Razus – Hoj, zem draha

Narodny historik – Franko Vitazoslav Sasinek – Cyril a Metod, Som Slovak

Pedagog, basnik, zberatel – August Horislav Skultety – Suhaj Slovak

Pamätny vylet – Ludovit Stur – Devin, mily Devin

Hymna vsetkych Slovanov – Samo Tomasik - Hej, Slovaci!

Kral ochotnickych javisk – Ferko Urbanek – Hoj, vlast moja

Ukazka z kapitoly Janko Matuska, tvorca narodnej hymny

Prelom rokov 1843 a 1844 bol na bratislavskom evanjelickom lyceu velmi napäty. Na Silvestra odvolavaju Ludovita Stura z Katedry reci a literatury ceskoslovenskej. 21 studentov - medzi nimi aj Janko Matuska a mnoho inych buducich vyznamnych postav nasej literatury - sa postavia za svojho ucitela a na protest sa rozhodnu demonstrativne odist z Presporka a studia dokoncit inde. V tejto atmosfere vznika aj basen Jana Krala Duma bratislavska, ale aj nemenej popularna basen Janka Matusku Dunaju slovensky, uz ta zanechame:

Dunaju slovensky, uz ta zanechame,
ked na tvojich brehoch Ustavu nemame.
My vzdy zostaneme verne tvoje deti,
nikto ta Slovakovi nevytrie z pamäti.
Hej, vy nase Tatry, tam my poletime,
tam nasich rodakov k Slave povzbudime.
Uz sa zatemnelo slniecko nad nami,
nic sa nestarajme, ved je Pan Boh s nami.
Nermutme sa, bratia, vsak uz skoro svitne,
tam na nasom hrobe nova Slava skvitne!
Zbohom Srbi, Cesi, Chorvati, Poliaci,
zbohom, bratia nasi, dunajski Slovaci.

Revoltujuci studenti odisli z Presporka zaciatkom marca 1844. Sam Janko Matuska opustil mesto pravdepodobne 6. marca. Dva dni pred odchodom napisal basen, ktora mu - aj napriek skromnemu rozsahu jeho tvorby - zabezpecila popredne miesto v nasej literature. V tento den sa zrodila jeho seststrofova basen Ponad Tatrou blyska, ktoru Matuska zlozil na napev ludovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej. O jej vzniku napisal vo svojich spomienkach Matuskov spoluziak, neskorsi dramatik Jozef Podhradsky, autor divadelnej hry Holuby a Sulek.

"Citavali sme, pracovali sme... aby sme predsa zazili nejaku zabavu, sklopili sme sa v bandy. Jedna banda mala basu a husle, druha gajdy a husle, dobry gajdos bol Jamriska- Skalozub, tretie same guitary s flautou. Guitarista - primas som bol ja. Solo - flautista bol Janko Rimavsky. Janko Matuska byval pri Fürsten Allee v tej ulicke, od Palkovica v tretom dome. Ked skladal svoju Nad Tatrou sa blyska, hromy divo biju atd., musel som mu ju hrat na guitare."

Ponad Tatrou blyska, hromy divo biju,
zastavme ich, bratia,
ved sa ony stratia,
Slovaci oziju!

To Slovensko nase posial tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzuju ho k tomu,
aby sa prebralo.

To Slovensko nase posial roztratene,
vrahovia sturmuju,
Slovakov spojuju
v mesto zalozene.

Uz Slovensko vstava, lozko zanechava,
hoj, rodinka mila,
hodina odbila,
stastna matka Slava.

Nech si, kto chce, hvizda, nech spieva, ak moze,
my sa drzme spolu,
spolu v tomto kolu,
nik nas nepremoze!

Este duby rastu na krivanskej strane,
kto jak Slovak chodi,
nech knihy zahodi
a medzi nas stane.

To je najstarsi zapis basne, ktory urobil Viliam Pauliny-Toth. V revolucnom roku 1849 sa po celom Slovensku rozsiroval letacik s textom basne pod nazvom Dobrovolnicka. Pretoze na druhej strane bola basen Karola Kuzmanyho Do zbroja, Slovania, neskor to zvadzalo niektorych literarnych historikov, napriklad Jozefa Skultetyho, aby mu pripisali aj basen Ponad Tatrou blyska. Roku 1851 bola basen prvykrat publikovana v kalendari Domova pokladnica znovu bez uvedenia autora. Neskorsie vyskumy potvrdili, ze autorom revolucnych burcujucich versov je zakriknuty chlapec Janko Matuska. Okrem spomenuteho Jozefa Podhradskeho to dokazovali aj Zlomky z dennika Viliama Pauliny-Totha o marcovych dnoch roku 1844 v Bratislave.

"Vobec schadzali sme sa teraz velmi casto; rozhovory o neistej buducnosti a junacke plany - pri poharoch piva - boli nasimi kazdodennymi zabavami, ktore striedave tanec, spev, zarty a hlavne zapaliste reci korenili. Najoblubenejsie piesne boli Nad Tatrou sa blyska od Janka Matusku a Nech sa vali slava letom od Petra Kellnera."

Ukazka z kapitoly: Tichomir Milkin - Nedoceneny basnik
(1864 - 1920)

Boze cos´racil slovenskemu ludu
po tisicrocnom hroznom utrpeni
laskavo vratit otcovsku zas hrudu,
aby zil na nej jarma pozbaveny.
Zdobeny vencom slobody, cti, prava,
Nech sa ti za to vecna slava vzdava!

Vrahovia nasi vykynozit chceli
slovensky narod s jeho recou sladkou,
hnali pod mec vo svetovej meli,
po nej ho chceli zbavit zemskych statkov,
lez ty si, Boze, zmenil zamer vraha,
ako dym jeho zmarila sa snaha.

V udoliach krasnych Podkarpatskych krajov
slovensky narod , co pan, zem si orie,
od Dunaja az ta, kde tecie Sajov,
jemu sa vlni zlatych klasov more.
Ty si mu, Boze, daroval to navzdy,
za vernost, a nie za zbojnicke vrazdy.

Ziadame Teba, Boze, sveta Pane!
Mysle blud rozptyl jak hmlu ziarou svetla,
umravni srdce, co hriech mami klamne,
aby nam vzdy len prava rozkos kvetla.
Zakon tvoj vod nas stale v zemskej puti,
potom nam noha nikdy nezabludi.

Za mrav a vieru, za otcinu drahu
do chlapa vsetci chytme ostre zbroje!
Hrdinsky v odpor postavme sa vrahu,
obranit matky, zeny, dietky, svoje.
O, a ty, Boze, vitazstvo daj dobru!
O milost nech vzdy previnilci zobru!

V suzeni velkom ako v ohni zlato,
od trosiek hriechu ocistil uz nas si,
Boze nas dobry! Podistym len na to,
by si nas zdobil vencom vecnej spasy.
Slovensko nase, slovensku tiez celad
Boze nas velky: oblaz, oslav, zvelad.

Tato basen, ktora sa vola Za narod, niekedy aj Slovenska hymna, ale najznamejsia je podla svojho prveho versa Boze cos´ racil slovenskemu ludu, vznikla na sklonku prvej svetovej vojny roku 1917. Jej autor Tichomir Milkin, vlastnym menom Jan Donoval, vtedy spolu s Martinom Kollarom pripravoval Duchovny spevnik, ktory by obsahoval cirkevne piesne. Milkin uz vtedy zamyslal do spevnika zaradit tuto basen namiesto hymny Za krala. Predpokladal, ze pre nedostatok papiera spevnik pocas vojny nevyjde, a optimisticky dufal, ako to vyplyva zo samotnych versov tejto basne, ze po vojne uz bude zbytocne modlit sa za krala.

Basen prvykrat vysla v roku 1919 v stvrtom cisle Slovenskych ludovych novin a oslovila skladatela Mikulasa Schneidera Trnavskeho, ktory ju kratko na to zhudobnil. Tymto cinom dostala basen take postavenie, ake jej zamyslal dat v case vzniku vtedy uz mrtvy Tichomir Milkin - stala sa Slovenskou hymnou pre chram. Dodnes je neodmyslitelnou sucastou katolickych bohosluzieb.

Urcity cas, este aj roku 1940, sa basen pripisovala Andrejovi Majerovi, ktory pisal pod pseudonymom Dlhomir Polsky. Mozno k tomu prispelo aj to, ze notovy zapis piesne prvykrat publikovali roku 1923 v casopise Tatransky orol len s uvedenim mena skladatela Mikulasa Schneidera-Trnavskeho, autor textu sa nespominal. V tomto casopise casto uverejnoval verse aj Dlhomir Polsky, co niektorych badatelov mohlo zviest na falosnu stopu. Napokon o rok neskor roku 1924 tu publikoval Dlhomir Polsky basen, ktora v urcitom zmysle pripomina Milkinovu Za narod.

Otce nebesky! Z Tisicrocia chramot
vyslobodil si slovensky svoj narod.
Z temnot väzby, neblaheho jarma
vtak sta vybrnkol, ako riek parma...
V prirody vanku, v majestatnom chrame,
povdak i chvalu k tebe rujnu mame.

O tom, ze Milkin je autorom tejto basne, nepochybovali spravca Spolku sväteho Vojtecha Jan Pöstenyi, ale najmä Jan Sedlak, autor monografie Literarne dielo Tichomira Milkina z roku 1941 a editor jeho rozsiahlej, ale v case komunizmu takmer neznamej tvorby, ktora vysla roku 1985 pod nazvom Sny a nadeje. Napokon sa nasiel povodny Milkinov rukopis basne, ktory mu definitivne prisudil jej autorstvo.

Zivotne osudy Tichomira Milkina, vlastnym menom Jana Donovala, boli v istom zmysle typicke pre nadaneho prislusnika katolickej inteligencie, ktory zil na prelome 19. a 20. storocia. Podobne ako jeho mnohi priatelia a literarni druhovia zil v ustrani, v bezvyznamnych farach v malych dedinkach na Zahori, vzdialeny od centier slovenskeho narodneho i literarneho zivota. Jeho tvorba predstavuje znacny posun v basnickej a literarnokritickej skole slovenskej kultury v tych casoch, bol ziakom hviezdoslavovskej tradicie, ale i predchodca basnikov slovenskej moderny. Hovoril niekolkymi jazykmi, vela prekladal, pisal nabozensku, vlastenecku a na katolickeho knaza prekvapujuco aj lubostnu, az eroticku poeziu.
Mnohe verse z tejto oblasti boli publikovane az z pozostalosti. Niekedy to nie su len platonicke vyznania, ale basne plne erotiky, take odvazne, ze mozno do tych cias sa podobne verse v slovenskej poezii neobjavili.

Ci to srdce roztuzene
teraz semka nedozenie,
kde ja laskam teba v sne?
otvor lono blahosklonne
a ma oblaz v slastnom lone,
az bych zvyskal radostne.
22. IX. 1891

Tichomir Milkin, ako spomina Ferdis Juriga, bol pekny muz, vzdelany, distingvovany a urcite pre zeny pritazlivy:

"Donoval bol muz krasy, stihly, modrych ocu, hodvabnych vlasov. Hovoril krasnou jemno-mäkkuckou slovencinou. Okrem slovenciny a madarciny ovladal aj nemcinu. Goethe, Schiller, Heine boli jeho vsednym "pokrmom". Okrem toho zriedkavo dokonale ovladal latincinu a grectinu. Jeho vseobecna vzdelanost prevysovala aj trojnasobnu vsednu mieru. Bol vybornym recnikom a vo vsetkych slavskych veciach bol pravym panslavom."

Jeho zivotnou laskou bola sesternica Elenka, do ktorej sa smrtelne zamiloval v case, ked studoval teologiu v Ostrihome.

"Skolsky rok 1886-87 sa minul bez znacnej udalosti a prisiel som zas na prazdniny domov. Sesternica Elenka vtedy uz bola vyvinuta v svojej krase. Laska moja bola cista ako obetny ohen, sväta, idealisticka, tak, ze sa do jej plamena neprimiesal dym telesnosti. Nemohol som spat, vsetkych mojich myslienkach a tuzob strediskom bola Lenka."

Milkin sa ocitol na razcesti - dalej pokracovat v studiach teologie, alebo dat prednost manzelskemu zivotu? V autobiografii napokon vecne konstatuje, ze: "rozum zvitazil nad srdcom:" Jeho laska zostala utajena a Milkin zacal pisat "vers za versom venovany Elene".

Uz sa mrka, krasne dievca, zbohom bud,
odhal bluzku, nech ti bozkam bielu hrud;
ked ta blysne, zase bude biely den
A ja domov za bieleho dna pridem.

V Milkinovej pozostalosti sa zachoval aj rozsiahlejsi basnicky cyklus nazvany Lenke. Jednotlive basne su datovane, prva z roku 1885 a poslednu napisal 9. decembra 1895. Milkin pravdepodobne do versov vlozil len svoje tuzby, eroticke predstavy, ktore sa nikdy nenaplnili, takze mozno predpokladat, ze Milkin svoj slub pohlavnej cistoty dodrzal. Nie je vylucene, ze Elena o lubostnych citoch svojho bratanca ani nevedela, a ich vztah sa uskutocnil len v erotickych Donovalovych versoch a snoch.

Len primkni k mojim nadram
lad svojich nadier
a z toho ziaru, Lenka,
pal lasky naber.

Elena pravdepodobne zomrela koncom roku 1895, pretoze 2. decembra 1895 najdeme Milkinove verse, ktore jasne naznacuju jej smrt:

Spis, mila moja, spis?
Sen vecny pritlacil ti zrak,
o, jak je strasna tato tis,
len v ciernom pekle snad je tak.

Jak som ta lubil ja,
jak mrelo srdce za tebou,
vcul piesne zakvilia,
jak zneli tvojou velebou.

Pad hrozny! Zvädol kvet
v najplnsom svojom rozkvete;
O, Boze, co ma bijes hned,
ked scitne srdce omdlete.

Milkin tieto verse nepublikoval, jednako sa so svojou laskou zdoveril niektorym priatelom. Svedci o tom aj list Osvaldovi z roku 1891, v ktorom sice taji identitu Elenky, ale na druhej strane je zrejme, ze Osvald o jeho citoch v istom zmysle vedel.

"...kto je Milka? Pokoj hlupostiam. Ked vyjdu moje eroticke verse (kedy? hadam az po smrti, vtedy nech svet si lame hlavu nad tym, o kom som ja spieval od 18. do 25. roku. Vcul. vse o kom spievam bude lahsie hadat, lebo i malo spievam. V predoslych versoch su dve zahadne mena Milka a Lenka a toto posledne meno viac raz spominam. Heine o tomto sa vyslovil takto: Blöde Eselei. (hlupe somarstvo - pozn. J. B) A predsa bol erotikom."

Zaujimave na tomto liste je aj to, ze tu spomina istu Milku. Toto dievcenske meno sa neobjavuje ani v jeho autobiografii, ani v basnach, ba ani v korespondencii. Ze by bola Milka ta jeho najtajnejsia laska? Kedy sa zalubil? Kto to bol? Zvolil si Jan Donoval z lasky k nej pseudonym Tichomir Milkin?