Tatranska Strba a Strbske Pleso - dobre vychodisko i ciel

Velka strbina by sa dala jednoslovne pomenovat strba. Prave tak nazvali nasi predkovia "velku strbinu" medzi Vysokymi a Nizkymi Tatrami, a zalozili si tam osadu. Jej najstarsi znamy nazov je Corba, cize dnesnym jazykom Strba. Do katastra obce patri miestna cast Tatranska Strba a od januara 2008 aj najvyssie polozena tatranska osada Strbske Pleso. Je to teda naozaj velka strbina, a my sme v nej na par dni "uviazli".

Vyraz uviazli je v pripade Strby vsak iba taky basnicky nadneseny a pravdu povediac aj skreslujuci, pretoze o tejto lokalite plati presny opak. Zo Strby sa da vyrazit na vsetky strany a blizke okolie - dostupne nielen autom, ale aj zubackou, ci autobusom, je zaujimave pre lyziarov, turistov, milovnikov adrenalinovych sportov, hor aj akvaparkov, a tiez pre rodiny s detmi.

Najblizsie k Strbe, styri kilometre na sever, je dnes uz jej miestna cast Tatranska Strba, znama ako najvyssia rychlikova stanica na Slovensku a ako stanica ozubnicovej zeleznice veducej na Strbske Pleso. Tatranska Strba je strediskom, kde turisti hladaju najmä ubytovanie a oddych po turach, ci lyzovacke vo Vysokych Tatrach a pôsobi v porovnani s nedalekym Strbskym Plesom velmi pokojne a ticho. To totiz cez zimny vikend, ked pocasie ukaze peknu slnecnu a prijemne mrazivu tvar, praska vo svikoch. Domacich to neprekvapuje. Na cestach stoja regulovcici, ktori usmernuju soferov na volne parkoviska. Navstevnikom potom neostava ine, len sliapat okolo niekdajsej budovy spojov, zrejme buduceho apartmanoveho domu, okolo stankov so suvenirmi a hotela Patria az do niekdajsieho Arealu snov. Areal pozostavajuci z dvoch lyziarskych mostikov, lyziarskych bezeckych tras, zjazdoviek so sedackovu lanovkou a dnes aj z dalsich vlekov, vybudovali koncom 60-tych rokov, ked sa v nom v roku 1970 usporiadali Majstrovstva sveta v lyziarskych severskych disciplinach. Dnes je areal prezentovany pod novou znackou Park Snow, ktora foneticky znie celkom slovensky, podobne ako pôvodna a zaroven sa podriaduje globalizacnemu anglickemu trendu. Tuto znacku nesu aj dalsie lyziarske strediska na Slovensku.

Pre nadšencov benzínových motorov sú cestou do areálu pripravené lyžiarske skútre. V samotnom areáli návštevník nájde útočisko vo viacerých stánkoch a najmä v hoteli FIS, v ktorom je ruch ako na letisku. Nechýbajú požičovne lyží a ďalšieho vybavenia, ako aj veľmi užitočné úschovne pre osobné veci, ktoré by na svahu, alebo na bežeckej trase prekážali.

Pre lyžiarov je na Štrbskom plese k dispozícii 7 kilometrov udržiavaných zjazdoviek a prinajmenšom 5-kilometrový bežecký okruh. Aj v teplej zime na prelome rokov 2007 / 2008 stačila nadmorská výška horského jazera 1346 metrov nad morom na to, aby tu bol dostatok snehu.

Nad Areálom snov sa týčia dva mostíky. Menší mostík K-90 nedávno zrekonštruovali, väčší K-120 stále chátra, a používa sa síce stále na skoky, ale na iné než bol pôvodne určený. Skáču z neho adrenalínoví nadšenci bungee-jumpingu. Podľa informácie agentúry, ktorá zabezpečuje bungee-jumping, skoky usporadúva pre skupinu najmenej piatich záujemcov a cena zoskoku je 900 SK.

Dojazdové koryto pod veľkým mostíkom dnes slúži na ďalšie snehové zábavky - na tzv. snow tubing, čo by sme mohli preložiť ako "snehové dušovanie" - čiže spúšťanie sa na veľkých nafukovacích dušiach. Alternatívou ku guľatým nafukovačkám sú klasické raftovacie člny.

Areál sme navštívili počas pretekov Slovenského pohára vo freestyle snowboardingu, čo znamenalo, že na snowboardovej zjazdovke napravo od malého mostíka robili vo vzduchu čudesné obraty poprední slovenskí snowboardisti a do toho sa rinuli ohlušujúce zvuky pop-music. Atmosféra pod mostíkmi pripomínala ukričané a preplnené letné kúpalisko. Aj keď máme o pobyte v prírode iné predstavy, nemôžeme to poprieť - bolo tam veselo.

Keď sme sa chceli vymaniť z hluku reproduktorov, museli sme najprv vystáť rad k sedačke smerujúcej na Solisko. Zástup lyžiarov sa postupne zužoval, až sme sa dostali pred štyri turnikety - toľko je miest na sedačke. Na sedačke sme sa ani nestihli báť, hoci často vedie vo výške presahujúcej vrcholky stromov. Najprv sme si museli rozkliesniť palice, ktoré sa nám neskúseným pasažierom pri nastupovaní kdesi zacvakli. A potom sme sa zahľadeli na snehové žľaby Patrie, v ktorej bolo vidieť kľukaté stopy skialpinistov. A napokon sme sa pripravovali na vystupovanie zo sedačky, ktorá nás vyniesla o 500 metrov vyššie, k najmladšej tatranskej vysokohorskej chate - Chate pod Soliskom.

Vo vyske 1840 metrov nad morom sme si dali vyborny bylinkovy caj a kochali sme sa vyhladom do dolin a na hrebene Nizkych Tatier. Nos drazdili vône z jedalne. Chatu v roku 2003 kompletne zrekonstruovali a okrem stravy poskytuje od januara 2008 aj noclah v cene 300 Sk na osobu, je tu devät lôzok. K chate sa hluk zdola nedostane a za skoreho rana tu vraj mozno spozorovat stado kamzikov. Cez den je v okoli chaty pre kamzikov prirusno. Po hrebeni nad chatou stupaju smerom na Predne Solisko (2093 m.n.m.) paraglajdisti. Z dvetisicmetrovej vysky plachtia nad Strbskym Plesom.

Kamziky sme nevideli, zato sme si vsimli orly. Orol tatransky - vyrezavany je novy druh, ktory sa v poslednych rokoch zrejme natrvalo usidlil na Strbskom Plese. Sediace orly s odnimatelnymi kridlami lemuju cestu k Arealu snov a jeden z predavacov nas informuje, ze take jemne a detailne perute kridel dokazu vystruzlikat z dreva len jemu styria znami majstri. Aj napriek tomu sa zda, ze ponuka prevysuje dopyt, a dalsi z obchodnikov, ktory okrem tradicnych tatranskych suvenirov predava aj mapy a knihy, sa stazuje, ze to tu uz nie je take, ako byvalo, ked do Tatier chodilo viac kupelnych hosti, najmä starsich ludi, ktori vzdy radi kupovali darceky pre deti a vnucence. Lyziari vraj o suveniry nemaju zaujem. Kusok povyse "orlej aleje" sme natrafili na stanok s napisom Galeria. Predstavuje tvorbu vytvarnika Martina Zamecnika. Jeho fotografie a olejomalby, ktore dalej povrchovo spracuva, maju tatranske motivy. Na rozdiel od ludovych rezbarov dava vytvarnik a fotograf pred zobrazeniami zvierat prednost krajinkam.

Na zvieratka sme narazili aj dole v Tatranskej Strbe. Jeden z miestnych hotelov - hotel Nezabudka - ma vlastnu malicku zoologicku zahradu. Okrem tuzemskych reprezentantov - zajaca, pava, psa a ponika tu ma zastupenie aj exoticky cudzinec - kajman, ktory sidli v terariu a je osobitou sucastou interieru tamojsieho vitalneho sveta so saunami a bazenom.

V Tatranskej strbe sme nasli luku pre lyziarov, zaciatocnikov - svah strednej obtiaznosti s 290-metrovym vlekom, umelym zasnezovanim a nocnym osvetlenim. V jednom z hotelov je pozicovna lyzi, ktora je lacnejsia ako tie vyssie polozene na Strbskom Plese. Od miestnych sme sa dozvedeli, ze Tatranska Strba do buducna rata s novymi moznostami pre sportovanie a rekreaciu, vela sa hovori o obnoveni starej, neudrziavanej a viacmenej zabudnutej zjazdovky, ktora vedie zo Strbskeho Plesa do Tatranskej Strby a len v jednom mieste krizuje cestu. Po vybudovani mostika ponad vozovku by vznikla trat dlha asi osem kilometrov. Dalsim tahakom pre turistov by mohlo byt aj navrtanie tepleho termalneho pramena, ktory sa nachadza pri obci, a vdaka ktoremu by mohol vzniknut dalsi podtatransky akvapark.

www.panorama.sk

Send a comment

<%sneh lang%>