Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Magdalénske útulky boli ženským peklom

Záber z filmu Magdaléske sestry

V roku 1993 rád Milosrdných sestier v Dubline predal realitnej spoločnosti časť svojich nehnuteľností. Patril k nim Magdalénsky útulok, ústav pomenovaný podľa biblickej Márie Magdalény. Jeho poslaním bola starostlivosť o ženy, ktoré sa ocitli na okraji spoločnosti. Obchodná transakcia by tak ako iné, ktoré urobila cirkevná inštitúcia so svetskou, ostala zaznamenaná len v účtovníckych knihách, keby ju nesprevádzal jeden pochmúrny akt. Pozemok bolo treba vyčistiť a odstrániť z neho masový hrob niekdajších obyvateliek útulku. Vtedy sa verejnosť dozvedela, že v neoznačenom, bezmennom hrobe sú ostatky 155 žien. Telá boli exhumované a spopolnené. Udalosť pritiahla záujem verejnosti a médiá začali hľadať príbuzných a známych mŕtvych žien. Dostali sa k trom bývalým obyvateľkám útulku a tie im vyrozprávali príbehy, pri ktorých šiel po chrbte mráz. O bičovaní nahých tiel, sadizme a psychickom týraní. Mary Norrisová, Josephine McCarthyová and Mary-Jo McDonaghová podali svedectvo, ako sestry kruto zaobchádzali so ženami z útulku, o sústavnom sexuálnom, psychickom a fyzickom mučení a o úplnej izolácii žien od ostatného sveta. Výpovede, ktoré odvysielal televízny Channel 4, pobúrili verejnosť. Témy sa chytil aj britský režisér a scenárista Peter Mullan a v roku 2002 nakrútil film Magdalénske sestry. Odohráva sa v ňom príbeh troch mladých Írok, ktoré sa tak ako mnoho ďalších obyvateliek ústavu, dostali za jeho bránu proti svojej vôli a boli tam vystavené násiliu, každodenne museli bojovať o ľudskú dôstojnosť.

Mullanov film je pochmúrny, čierno-biely, miestami viac čierny, ako biely, a to doslova, keď plátno zapĺňajú rovnošaty sestier. Tvorca filmu zašiel až tak ďaleko, že ponižovanie a bezprávie žien v magdalénskych útulkoch prirovnal k situácii, v ktorej boli ženy v Afganistane za čias vládnutia fundamentalistického islamského hnutia Taliban. Film, ktorý získal niekoľko ocenení na Benátskom filmovom festivale, ostro kritizoval polooficiálny denník Vatikánu L’Osservatore Romano. Americkú odnož rádu Milosrdných sestier však filmový príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami priviedol k ospravedlňujúcemu vyhláseniu, v ktorom priznala, že magdalénske ústavy "predstavujú tú etapu v histórii katolíckej cirkvi a náboženských rádov, na ktorú nie sme hrdí".

Americký historik Steven D. Greydanus si v článku Spory okolo magdalénskych sestier, ktorý cituje internetová encyklopédia Wkkipédia, kladie otázku: "Ako sa to mohlo stať? Ako mohli sestry veriť, že slúžia bohu, keď vykonávali také nekresťanské skutky a týrali ženy a dievčatá ? A ako mohli rodičia posielať dcéry do takých zariadení za skutky, ktoré v dnešnom ponímaní vlastne ani nie sú ničím zlým? – Za to, že sa stali slobodnými matkami, alebo, keď ich znásilnili. Namiesto liečenia po šoku a traume sa dostali na miesto, kde ešte viac trpeli. A ako mohol štát dovoliť, aby boli dospelé ženy držané bezprávne pod zámkou?" pýta sa historik.

Magdalénsky útulok bol spočiatku ústavom pre "nepočestné ženy". Tak v 19. storočí verejnosť prudérne pomenúvala prostitútky. Počas 150-ročnej histórie tejto inštitúcie ústavy v rozličných krajinách prijali asi 30-tisíc žien, často proti ich vôli. Posledný Magdalénsky útulok bol v Írsku a zatvorili ho v septembri 1996.

Útulky mali pôvodne byť iba krátkodobým útočiskom žien, ale pre mnohé sa zmenili na doživotný žalár. Ženy sa museli kajať a z hriechov sa vykupovali nielen modlitbami, ale hlavne ťažkou prácou v práčovniach. "Bol tam veľmi prísny dozor, podobný väzenskému," píše americká historička Lu Ann De Cunzo v časopise Historical Archeology. Aby sa posilnila kláštorná atmosféra, ženy museli po celý deň zachovávať mlčanlivosť.

Spočiatku do ústavy posielali prostitútky, neskôr aj slobodné matky, ženy s duševnými poruchami a dievčatá, ktoré boli sexuálne zneužívané. Dostávali sa tam na žiadosť rodiny alebo kňazov.

Magdalénske útulky sa začali rušiť v druhej polovici 20. storočia. Autorka knihy o írskych magdalénskych útulkoch Pokánie alebo umieranie Frances Finneganová trpko konštatuje, že koniec týchto príšerných ústavov viac ako zmeny v názoroch spoločnosti urýchlil príchod automatickej práčky. Výkonné stroje vytlačili klasické práčovne, v ktorých sa bez nároku na mzdu, na prospech správcov útulkov, dlhé roky zodierali úbohé magdalénky.

(ib)

.Pripojte komentár

Ďalšie info:

Seriál Aféry z titulných stránok

Komentáre k článku

Myslím si, že je to veľmi dôležité a malo by sa o tomto probléme, ktorý nie je až takou dávnou minulosťou, ako si každý myslí, začať hovoriť a dostať ho do povedomia ľudí. Bola by som veľmi rada, keby som mohla na túto tému zohnať nejakú literatúru.
Miroslava

Vydané: 2008-11-04
Aktualizované: 2008-11-04

Kategórie: Zaujímavosti