Fotogenická platňovitá rampa patrí k hohewandským klasikám. Ku koncu je stále strmšia.
Málo lezeckých ciest má takú peknú dlhú platňovitú štartovaciu rampu ako Direkter Bergfreundesteig v rakúskom Hohe Wande. Je to 30 metrov lezenia, ktoré je postupne stále ťažšie a v náročnosti ide od 3 po 5. O tejto skale niektorí autori píšu, že je dierkatý. Nám sa zdal byť tento vápenec skôr prímorsky rozožratý. Spolulezec Miro povedal, že mu pripomína skalu na stredomorskom Kalymnose. Rampa je hladká len z diaľky, je sa tam čoho chytiť a je to pevné. Ale na konci záchytov ubúda.
Bezkonkurenčná rampa
Sprievodca Bergsteigen.com uvádza, že rampa v prvej dĺžke cesty nemá na Hohe Wande - v tejto obtiažnosti do 5 - konkurenciu. Bol som rád, že sme ju objavili. Rampu preliezli v dávnom roku 1930 J. Pfisterer a R. Pammer a stala sa začiatkom dnes už klasickej cesty Bergfreundesteig. (Podobná, ale lezecky ťažšia platňorampa je na Hohe Wande v ceste Hochempor Verschneidung.)
Miro hore rieši záver rampy.
Na štande prvej dĺžky.
Pohľad na prvú dĺžku zhora.
Od roku 2002 skala namiesto hlinistých žľabov
Aktuálna Direkter verzia sa lezie od roku 2002 a namiesto plahočenia prevažne hlinitými žľabmi by v nej po prvých dvoch dĺžkach malo nasledovať lezenie po skale v päťkovej náročnosti.
Píšem "malo by nasledovať", pretože ruku do ohňa za to dať nemôžem, keďže v druhej dĺžke cesty som sa v komínošpáre tak rozbehol, až som si nevšimol trocha nelogickú odbočku na hlinistú lávku doprava, kde má končiť druhá dĺžka Direkter Bergfreundesteig. Namiesto toho som doliezol na domnelý štand druhej dĺžky a až potom sme zistili, že som neliezol 25 metrov, ale 30, a že sme teda zle a na štande inej cesty - a to susednej Autoput, ktorú som už raz liezol. Vracať sa nám nechcelo, a keďže v Autopute to nebolo márne lezenie, tak sme pokračovali v línii Autoputu.
Alternatívou k prechodu do Autoputu bolo pokračovať v starej klasickej Bergfreundesteig, ale tie hlinisté žľaby, ktorými viedla, nás vôbec nelákali.
Náš výlet dvoma skombinovanými cestami mal napokon 4 dĺžky. V tretej bol hrebienok - stienka so štvorkovým lezením po pevnej skale a v štvrtej strmá 5+ stienka. Na ňu som sa z Autoputu pamätal, je celkom ťažká, ale sú v nej výborné chyty a stupy a navyše je tam vďaka stromu na začiatku nápomocné - ako píšu naši rakúski priatelia - tarzan-stelle (tarzanie miesto). Táto dĺžka sa spolulezcovi Mirovi tiež páčila, akurát skonštatoval, že škoda, že je taká krátka.
Takže tento report z výletu na Bergfreundeturm je len polovičný a posledné dve dĺžky cesty v tomto článku popísať nemôžem. Či sme sa lezecky obrali o zážitok, alebo či sme si naopak Direkter Bergfreundesteig vylepšili, teraz tiež neviem. Na to treba preliezť tie dve posledné dĺžky, ktoré nepoznáme.
V špárokúte v druhej dĺžke. Autor / zdroj: Miro Babický.
Druhá dĺžka. Napravo nad lezcom je zrejme odbočka, kam sme správne mali ísť.
Naša tretia dĺžka. Už v Autopute.
Vedľa trénoval istené sólo lezec z Viedne.
Posledná dĺžka pozostáva z tejto päťkovej stienky.
Mirovi po ľahkej viacdĺžke ešte ostali sily, aby riešil túto zaujímavú sedmičku v Puppentheater.
Malebná borovica pri chodníku Leiterlsteig. Korene sú možno dlhšie ako celý strom. Asi by sa po nich tiež dalo liezť.
Nebezpečné priateľstvo
Andi Baumgartner-Danilović, ktorý postavil lezecké cesty v okolí Bergfreundesteig, pomenoval vežu, na ktorú tieto cesty vedú, Bergfreundeturm, čiže Veža priateľov hôr. Na vrchole veže je lavička a hneď vedľa nej borhák, čo vytvára atmosféru lezeckej pohody. Tá tam však nevládne vždy.
Naľavo od cesty Autoput sú ďalšie dve cesty, s ktorými sa ale spájajú príhody s padajúcimi kameňmi - Panoramaput a Viktor-Frankl-Steig. Svedčia o tom komentáre k ceste Viktor-Frankl-Steig na Bergsteigen.com, v októbri 2021 tam zachraňoval lezcov vrtuľník, keď padajúci blok zranil dve, či možno až tri (?) osoby. Druholezec utrhol skalný blok, ktorý zasiahol aj dvojku pod ním. Keď sa v ľavej časti veže pohybuje viacero lezeckých dvojíc, voľky-nevoľky sa navzájom môžu ostreľovať voľnými skalkami. Prílišný pretlak priateľstva... Zažil som to, keď sme liezli Autoput. Ale vtedy sa nikto netrafil. Najlepšie by bolo liezť na vežu len vtedy, keď nad Vami nikto nie je.
Teufelsgrat a klettergarten
Veža je súčasťou Čertovského hrebeňa (Teufelsgrat) a z toho sa pohodlne schádza a miestami zlieza po žlto označenom chodníku pomenovanom Leiterlsteig.
Keďže lezenie na vežu nebýva veľmi vyčerpávajúce - cesty majú 4 až 5 dĺžok - môžete buď zbehnúť dole a vyskúšať si ďalšiu cestu, alebo si na úpätí veže ešte preliezť cesty v malej čiastočne odistenej oblasti s kratšími cestami - klettergarten Puppentheater, kde asi ešte budú pribúdať ďalšie lezecké línie.
Prístup k veži je pomerne rýchly, použiť možno parkovisko povyše konca uličky Ramholweb nad Stolhoffom.
Nákresy ciest na veži Bergfreundeturm. Autor / zdroj: Použité so súhlasom Bergsteigen.com.
4 cesty na Veži priateľov hôr
Panoramaput 5+. Tá je asi najslabšia, pokiaľ ide o kvalitu lezenia. Môžete ohroziť lezcov v cestách pod vami.
Viktor-Frankl-Steig 5. Tiež voľné skaly v 1. a 4. dĺžke
Autoput 6+. Ohrozenie z padajúcich skaliek, ak sú lezci hore v Panoramaput.
Direkter Bergfreundesteig 5. Treba preliezť aj posledné 2 dĺžky pre konečný verdikt. Skala v rampe bola výborná, v druhej dĺžke po prehliadnutú odbočku sa tiež dala.
