Je to prekvapujúce, že Ukrajina je už vyše dva roky vo vojne, v ktorej bojuje o svoju existenciu a až v posledných týždňoch v tejto krajine prijali tvrdý zákon o mobilizácii. Z pohľadu zachovania štátu je mobilizácia tvárou v tvár smrteľnému nebezpečenstvu nevyhnutnosťou. To je pohľad zhora, z hľadiska štátnych záujmov. Iný je pohľad zdola - z hľadiska bežného občana. V posledných dňoch sa vraj v ukrajinskej hraničnej rieke Tise utopilo niekoľko ľudí, ktorí utekali z Ukrajiny pred mobilizáciou. Mnohí Ukrajinci nechcú bojovať, nasadzovať životy za svoju vlasť, čo je pochopiteľné. Málokto chce umierať. Tragickosť tejto situácie upozorňuje aj nás, susedov tejto ťažko skúšanej krajiny, že vo vojnovej situácii sa hrá o slobodu jednotlivca, o jeho ľudské práva.
So zánikom starého socialistického režimu sme sa u nás zbavili jednej z hlavných neslobôd, ktoré boli pre ten režim typické - povinnej vojenskej služby. Samozrejme, povinná vojenská služba nebola "výsadou" len komunistických režimov. Ale oslobodenie od nej sa u nás spája s koncom komunistického systému - konečne sa stratila atmosféra ustavičnej konfrontácie a potreba pripravovať sa na boj proti "nezmieriteľnému nepriateľovi". Od toho času začala dominovať doktrína ľudských práv, z ktorej vyplývala jednotlivcovi sloboda nerukovať do ozbrojených síl. Teraz na príklade Ukrajiny vidíme, že keď je krajina v nebezpečenstve, právo na odmietnutie slúžiť v armáde môže byť upierané aj v nekomunistických krajinách.
Dilemu, čo je pre jednotlivca dôležitejšie - či osobný slobodný mier, alebo slobodný mier jeho vlasti, čí ísť do armády, alebo nie, zatiaľ u nás na Slovensku riešiť nemusíme. Za nás si to "zlízavajú" Ukrajinci.
Na Slovensku sa do popredia dostal len zástupný problém - či sa podieľať vojensky na obrane Ukrajiny proti ruskej agresii, alebo nie. Dokonca aj prezidentský kandidát prozápadných síl v predvolebnej kampani sľuboval, že to nedopustí. A to sa bavíme len o zaangažovaní profesionálnych vojakov, a nie o niečom takom, ako je mobilizácia spojená s obnovením všeobecnej brannej povinnosti.
Paradoxné je, že podľa výsledkov volieb u veľkej časti slovenskej verejnosti akoby dominovala snaha o zmierlivosť voči ruskému agresorovi, ktorý svoje ťaženie proti Ukrajine opiera o dominanciu štátnych, národných záujmov, ktorým sú sloboda a práva jednotlivca úplne podriaďované. Čiže zmierlivosťou voči Rusku sa staviame pozitívne práve k tomu, čomu sa akože chceme vyhnúť - k štátnej doktríne, ktorá v mene svojich domnelých záujmov posiela státisíce svojich občanov na bitúnok. V putinskom Rusku je trestaným zločinom už púhe spochybňovanie takzvanej špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine a slovo mier tam vymazali z prvomájových plagátov.
Štát v obrane proti bezohľadnej zahraničnej mocnosti, ktorá nerešpektuje slobody svojich občanov, môže byť prinútený brániť svoju existenciu tak, že siaha na práva svojich občanov. Prvotné zlo ale nie je v tom štáte, ktorý sa bráni, ale v tom, ktorý rozpútal agresiu a spúšťa súkolie znižovania štandardov ľudských práv.
Vlado Bibel
Zmierlivosťou voči Rusku sa staviame pozitívne práve k tomu, čomu sa akože chceme vyhnúť - k štátnej doktríne, ktorá v mene svojich domnelých záujmov posiela státisíce svojich občanov na bitúnok.
