Panorama.sk in SlovakEN
Počasie

Vianočná rozprávka

Vysoko na oblohe, v tých najvzdialenejších vesmírnych diaľavách stojí zámok s vysokými vežami a nekonečnými ľadovými sieňami. Obkolesuje ho cimburie z bieleho snehu a inoväte. V zámku býva vesmírny kráľ so svojimi dcérami, hviezdami. O jednej z nich, Vianočnej hviezdičke, je táto rozprávka.

Ilustrácia k Vianočnej rozprávke

Každý večer na zámku býva slávnosť. Rozsvieti sa tisíce svetiel. Vesmírny kráľ oblečie svoje dcéry do kožušteka tmy a odprevadí ich na nočnú oblohu. Len Vianočnú hviezdičku si nechá pri sebe. Je primalá na to, aby sama blúdila po vesmírnych diaľavách. A nielen malá, ale aj nezbedná. Len čo sa jej sestry hviezdy roztancujú na nočnej oblohe, pripne si na nohy strieborné korčule a naháňa sa po ľadových sieňach. Vesmírny kráľ to nemá rád, ale Vianočná hviezdička si nič nerobí z jeho napomínania. Sadne si na operadlo trónu a pýta sa:
,,Povedz mi, kedy ma oblečieš do kožušteka tmy a pustíš na nočnú oblohu?“
,,Nepáči sa ti v rodnom zámku?“
,,Páči. Chcela by som však vedieť, či je aj niečo krajšie ako on.“
,,Pre každého je krajšie niečo iné.“ múdro odvetil Vesmírny kráľ. ,,Ja mám najradšej tváre tvojich sestričiek, trblietajúce sa na nočnej oblohe. Tvoja matka Vlasatica zas oblaky, ktoré obklopujú Zem.“
,,Oblaky? Zem? Nikdy som o nich nepočula... Povedz, ocko, kde sú... A budem ich raz vidieť?“
,,Raz sa dočkáš. Ešte neprišiel tvoj čas. Ale na Zemi je veľa bolesti. Radšej si vyber inú planétu.“
Vianočná hviezdička nechcela čakať. Len čo sa Vesmírny kráľ uložil na odpočinok, pripla si na nohy strieborné korčule, aby mohla nebadane vykĺznuť zo zámku. Korčule sa závratnou rýchlosťou rozbehli niekam preč, kam, to sama nevedela. Od strachu privrela oči. Je ešte malá, slabá, čo ak zahynie? Zrazu dopadla na niečo mäkké. Keď otvorila oči, zistila, že leží na oblaku. Zdvihla hlavu.
Pod ňou sa rozprestieralo mesto. Z vysokej veže neďalekého kostola sa niesol slávnostný zvuk zvona. Všade sa usmievali tváričky detí a mladých dievčat. V uliciach mesta vybuchovalo šampanské, nad dverami z domov voňali vence zo smrečiny, zo široko roztvorenej brány radnice znela tichá pieseň o narodenom kráľovičovi.
Pieseň hviezdičke prezradila, že mesto oslavuje narodenie Dieťatka, ktoré pred mnohými rokmi našli pastieri. Darmo však pozerala cez pestrofarebné sklá na oknách radnice... Dieťatko neuvidela, len stromček s ligotavými ozdobami a plamienky zapálených sviec.
Chvíľu oddychovala na oblaku. Potom nazrela do pivničnej izbičky pod radnicou. V protiľahlom kúte uvidela posteľ. Ležala v nej stará žena, rozpálená od horúčky. Vedľa postele kľačalo uplakané dievča. Podvihlo oči a zbadalo v okne hviezdičku.
,,Ach,“ vzdychlo si ťažko. ,,Si jediná, čo sa na nás v tento deň prišla pozrieť.“
Hviezdička sa zachvela od dojatia. Musí niekoho priviesť do chudobnej izby v pivnici. Niekoho, kto pomôže chorej žene a dievčatku. Zájde do radnice, kde znela pieseň o narodenom Dieťatku. Alebo radšej do kostola. Je to najvznešenejšie miesto v meste. Rozbehla sa na svojich strieborných korčuliach k oknám kostola. Uvidela vážneho, dôstojného pána v sutane. Kolená zapieral do kľačadla, pred sebou mal čiernu knihu so zlatými písmenami na obale. Keby bol zdvihol hlavu, iste by hviezdičku zbadal. Bol však priveľmi zahĺbený do čítania. Hviezdička pochopila, že tu by na pomoc márne čakala.

Pustila sa opačnou stranou, prečo od kostola, k arkádam zasneženého parku. Uprostred parku sa týčil kaštieľ. Z jeho veží práve trubači trúbili na strieborných trúbach pieseň o Dieťatku. Po chodbách behali sluhovia vo vyžehlených livrejach. V mramorových sieňach, obložených drahocennými benátskymi zrkadlami, tancovali krásni páni a dámy. Všade znel smiech, cingot zvončekov.
Ale v tej radosti bolo čosi zlé. Nikoho nezaujímalo, že v tom istom meste, o zopár ulíc ďalej, v pivničnom byte pod radnicou plače dievčatko a umiera stará žena. Každý sa staral len o vlastné potešenie. Hviezdička sa cítila slabá a celkom nemohúca. Načo by mala svietiť ďalej? Nie, radšej zomrie, ako keby sa mala dívať na zlý a ľahostajný svet. Sluhovia vo vyžehlených livrejach, krásne dámy, páni, kuchárky, ba ani kuchtik, čo vylizoval krém, nikto, nikto nezbadal, že pod arkádami stráca jas jedna hviezdička. Iba tme prišlo ľúto hviezdičkinho života.
,,Nezomieraj,“ šepla. ,,Kto potom pomôže dievčatku a tej starej žene?“
Hviezdička sa horúčkovito pozbierala na strieborné korčule. Vyletela vysoko nad strechu ošarpaného domu. V slabom svite zimného mesiaca zbadala mladého muža. Sedel pri dubovom stole, listoval v podobnej knihe, ako dôstojný pán z kostola. Zvláštne. Neveselil sa ako ostatní obyvatelia mesta. V jeho očiach sa zrkadlilo dojatie. Hviezdička si pritisla horúce čelo o sklo. Mladý muž prekvapene zdvihol tvár.
,,Aká čudná hviezda...“
V tom mu padol zrak na dom oproti. Bola to radnica. Svetlo silno žiariacej hviezdy priviedlo jeho oči až k malému okienku v podpivničenom byte. Uvidel plačúce dievča a umierajúcu ženu. Vzal zo stola zopár vetvičiek zasychajúceho ihličia, kožený kufor s poniklovanou rúčkou a rozbehol sa k radnici.
,,Kto ste?“ opýtalo sa ho dievča prekvapene, keď ho uvidelo stáť v dverách.
,,Budúci doktor!“ odvetil jej. ,,Dozvedel som sa, že opatruješ chorú ženu.“
,,Kto vám to povedal?“
,,Jedna hviezda.“ zasmial sa chlapec.
Objal dievča okolo ramien a odviedol ho k oknu. Hviezdička silno, silno zažmurkala. Tak veľmi si priala, aby patrila tým dvom mladým ľuďom, čo pozerali do nočnej oblohy... Chlapec položil na stôl suché vetvičky. Dievča položilo medzi ihličie zvyšok ohorenej sviece. Nad vetvičkou sa zdvihol plamienok. Oheň sa rozhorel a v jeho plameňoch sa náhle zjavila tvár Dieťatka. Hviezdička vedela, že chudobnú izbu v pivničnom byte pod radnicou navštívil vzácny hosť. Bola to jediná domácnosť v meste, kde sa Dieťatko naozaj narodilo a kraľovalo, tiché a krotké ako baránok.

Keď prišlo ráno, korčule zaniesli hviezdičku naspäť do otcovho paláca. Vesmírny kráľ sa jej prísne opýtal:
,,Prečo si ma neposlúchla? Odteraz sa musíš každú noc vrátiť tam, kde si bola. Či nie je vo vesmíre tisíc iných miest? Prečo si si vybrala práve Zem?
,,Našla som v nej to, čo nikde inde vo vesmíre nie je.“ odpovedala hviezdička ticho. ,,Dve srdcia, otvorené pre lásku.
Vedela, že sa už nikdy nebude môcť bezstarostne korčuľovať po sieňach Vesmírneho paláca. Ale nevadilo jej to. Veď dole na Zemi ju čakali dva páry rozžiarených očí, z ktorých sa na ňu usmievalo Dieťatko...

Napísala Zuzana Kuglerová, ilustroval Vlado Kantor.

Viac o spisovateľke a rozprávkárke Zuzane Kuglerovej:
- na stránkach Literárneho informačného centra: >>
- vo Wikipédii: >>

Vydané: 2015-12-23
Aktualizované: 2015-12-23

meniny prianie blahoželanie vinš veselé sentimentálne ironické humorné básnička verše oslávenec jubilant mená kalendár sviatok