Proti vetru i proti prúdu

Zistil som, že mám rád zvuk, ktorý zaznieva, keď čelo kánojky dopadá do priehlbiny medzi vlnami. Nestáva sa to často, len vtedy, keď "chytíte" na Dunaji veľké vlny. Prihodilo sa nám to nedávno, keď sme vyrazili z Čunova do maďarských ramien. Fúkal taký silný protivietor, že sa špice kánojok na spenených vlnách Dunaja zdvíhali a potom s čľapnutím dopadali medzi vlny. Najprv som si myslel, že to naše kánojky nezvládnu. Avšak všetky posádky boli bojovné a vietor našťastie nenadobudol silu dunajskej búrky - košavy a tých takmer päť kilometrov po odbočku do maďarských ramien sme prekonali vcelku suchí. Až na jednu posádku, ktorú jedna vlnka preklopila. Stalo sa to neďaleko brehu a bolo veľmi teplo. Aj voda bola teplá.

Kedže sme úspešne vyliali vodu z prevrátenej lode, nikto nedostal morskú nemoc a podarilo sa mi pri štúdiu mapy prekonať orientačnú paniku, mohli sme krátko za dunajským kilometrom 1847 zabočiť do Szigetparti kapu, čiže Szigetskej brány. Vplavili sme sa do maďarských dunajských ramien. Šli sme klasickou trasou - pekným ramenom s rýchlym prúdom až po odbočku do Diabolského jazera. Tam sme sa okúpali (dobrovoľne) a potom sme mohli pokračovať klasickou trasou do Kempingu Divoká voda (Vadvíz kemping).
Podrobnejšie informácie o jazere na Diabolskom ostrove nájdete v staršej reportáži Okolo Diabolského ostrova.

Skôr, ako sme si to namierili do Vadvíz kempingu, rozhodli sme sa odbočiť do tretieho prítoku Dunaja do maďarských ramien. Trocha sme váhali, pretože aj v tomto, treťom prítoku, bol silný prúd, ale našťastie sme mali v skupine Milana, ktorý sa prúdom nedal odradiť. A to ma predtým varoval, aby som nevyberal ťažkú trasu, pretože má po zimnom úraze pri skialpe stále boľavé rameno...

Milan nás potiahol dobrých 600 metrov proti prúdu, jedna posádka to už chcela pred vytúženou odbočkou vzdať. Ale dokázali sme to a dostali sme sa do sveta šašiny a pokojnej vody, kde sme máličko hľadali cestu a napokon naozaj našli dve jazerá, v ktorých sa dalo znova okúpať. Bol to objaviteľský triumf. Jazerá by sme zatiaľ pracovne mohli nazvať Milanove jazerá.

Vrátiť sa potom rýchlym prúdom nadol do hlavného ramena bola radosť. Ako obvykle nás trocha unavovala lenivá voda, ktorou sme sa následne plavili k Vadvíz kempingu. Tento úsek plavby by som najradšej vynechal.

Vo Vadvíz kempingu ma prekvapila jedna z našich posádok. Obaja sa znenazdajky predviedli v pekných, čistulinkých, priam nevodáckych šatočkách, až som zapochyboval, či patria do vodáckej partie. V nich sa vybrali do sľúbenej reštaurácie - bufetu. Elegancia im však bola málo platná, pretože tam tentokrát podávali len párky. Možno to bolo tým, že bolo neskoré nedeľné popoludnie a všetky zásoby sa minuli. Pivo však bolo.

V ramene pred kempingom ešte stále čnie nad vodou kmeň stromu, ktorý slúži ako skokanský mostík. A stále nie je jednoduché dostať sa na jeho koniec. Zdá sa mi, že náročnosť zoskoku stúpa s vekom.

Potom sme opäť nasadli na kánojok a spustili sme sa rýchlymi mierne kľukatými ramenami do cieľa v Dunaszigete. Po pristáti sa ešte niekoľkí šťastlivci znova okúpali v nádhernej dunajskej vode. Ďalší naväzovali lode na vlek. Zavládla všeobecná spokojnosť a príjemná mierna únava. Zuzka síce vyzerá na fotografii nejako rozhorčene, ale to je len fotoklam.

Úvodný protivietor i plavba proti prúdu do nových jazier nám dali zabrať. Ale stálo to zato. A vietor, akoby za odmenu, že nás potrápil, odvial všetky komáre.