Po Dunaji - dvetisícdvesto kilometrov

V roku 1956 sa trom slovenským cestovateľom podarilo splaviť na malej motorovej jachte Kormorán Dunaj so zámerom napísať knihu o plavbe dolu Dunajom. Vzniklo dielo, ktoré je dodnes čítavé a má nemalú dokumentárnu hodnotu. Kniha Po Dunaji - dvetisícdvesto kilometrov - vyšla v roku 1958 a autorom textu bol Ján Jonák. Pre záujemcov o Dunaj a o plavbu po veľrieke z nej vyberáme kapitolky o dunajských vlnách a o dunajskej víchrici zvanej košava.

...Nasinec z bratislavskeho nabrezia pohrdlivo mavne rukou: ake uz len môzu byt na Dunaji vlny!
Som clovek mierny, nehadavy, ale v tomto nepopustim. Videl som ich na vlastne oci, pocul ich neunavne, huciace narazy o breh na vlastne usi a pocitil ich neprijemny chlad a silu na vlastnej kozi a zaludku.
Videl som, pocul a aj na vode som zazil kosavu — dunajsku burku.
Budete sklamani, ale dunajska burka vôbec nema tu znamu sceneriu normalnej burky: po oblohe sa prevaluju tazke mraky olovenej farby, vsetko dookola je neprirodzene stemnele, z nebies padaju zaplavy vody, blesky sa zapaluju oslepujucim bielym svetlom jeden za druhym a do toho prenika hvizdava melodia vetra, zurivo kmasuceho listie zo stromov a lomcujuceho vsetkym, co mu pride do cesty. Nie, nic z tohto v takej kosave nie je! Az na ten vietor. Nie taky obycajny, na aky sme zvyknuti, ale spodny, taky, co duje vytrvalo, silne a rovnomerne nad hladinou a do hladiny.
Takyto spodny vietor vam dokaze aj za krasneho slnecneho jesenneho dna pripravit na vode hotove peklo.
Najprv si hladinu, hladucku ako sklo, lesklu ako zrkadlo, tichucku, vabivo pokojnu, mierne rozceri. Je rafinovany. Malicke vlnky mu nadstavuju svoje chrbty. Je to uzucka plocha, ale predsa je, predsa sa môze do cohosi opriet. Je trpezlivy. Z malilinkych vlniek sa mu podari urobit väcsie, ktore rozstrapatia celu hladinu. Je po tisine. Do väcsich vln sa lepsie opiera, vlny rastu a pomaly sa vyrovnavaju do pretiahnutych radov. A to je uz poriadna plocha na opretie.
Rady vln su este huste, s tupymi vrcholcami, a plavbe vcelku neprekazaju, az nato, ze citelne znizuju rychlost. Potom sa vsak zacnu zvysovat, spicate konce s perlovymi chvostmi sa lamu a jarky medzi vlnami sa rozsiruju. To uz dosahuju jeden a pol az dvojmetrovu vysku a pretiahnute su na 8-9 metrov.
Mnozstvo vody sa v pravidelnych narazoch vali na lod, spliecha dovysoka, prelieva sa cez palubu a spenene ustupuje dalsim vlnam, stupa do vysky, triesti sa, huci.
V takych chvilach uticha na Dunaji doprava. Rincia kotevne retaze. Lode,
ktore sa nestihli utiahnut do krytej zatoky alebo ramena, priväzuju sa o dno.
A potom sa caka. Ti, co maju slabsi zaludok, maju program vyplneny.
Aj ostatni maju co robit. Kucharky sa marne usiluju zachranit porcelanovy riad pred rozbitim a chlapi, najmä na vlecniakoch poctivo sa namahaju udrzat nabytok vo svojich kabinach na pôvodnom mieste. Vsetko je v pohybe a tempo toho pohybu udava Dunaj, rozbujneny kosavou.
No a ked to utichne, pokracuje sa v plavbe.
Skuseni lodnici vam hocikedy porozpravaju o kosavach, pri ktorych vlny dosahuju az trojmetrovu vysku a su take silne, ze s vlecnymi clnmi, do ktorych vojde po 100 vagonoch, pohadzuju ako s kaucukovymi hrackami. Beda clnom, ktore nestihli pred prichodom kosavy pevne a tesne uviazat po dvoch — troch spolu! Beda lodi, ktora sa nezabezpecila este jednou kotvou!
Aspon tolko som vam chcel povedat o vlnach Dunaja, o kosavach. Ak este bude mieste, tak vam rozpoviem, ako sme kosavy prezivali s "Kormoranom".

O košave píše Ján Jonák, tak ako sľúbil, o pár kapitol neskôr, pri popise plavby cez Rumunsko. Košava sa na Dunaji objavuje v jeho južnej časti a jej ihrisko sa podľa informácií, ktoré sme našli na internete, končí niekde v južnom Maďarsku.

Omnoho ťažšie, ako nájsť informácie o košave, je nájsť snímky z vyčíňania tohto víchra, ktorý obvykle duje z východu, alebo z juhovýchodu. Aj posádka Kormorána mala zrejme počas košavy iné starosti než fotografovanie. Hoci bol jedným z trojice riekoplavcov fotoreportér František Petrlík, snímka dunajskej búrky v knihe chýba. A tak nám ostáva len text:

Slovo robi cloveka, a tak mi neostava nic ine, ako dodrzat slub a porozpravat, ako sme prezili kosavu - dunajsku burku.
Mohol by som to povedat velmi nakratko: tazko a s velkym strachom. To by ale nebolo ono, a preto sa pokusim vsetko opisat tak, ako sa to odohralo.
Este prv, kym zacnem s opisom, bude hadam dobre povedat, ze Dolny Dunaj ma svoje useky, kde kosava vycina - v jarnych a jesennych mesiacoch - velmi casto. Takto je, napriklad, znamy usek okolo Baziasa, na zaciatku rumunsko-juhoslovanskeho Dunaja a usek okolo, ostrova, ktoremu dunajska burka dala aj meno: Kosava. A potom este dalsie useky. Na nich je Dunaj rozryty hlbokymi vlnami aj vtedy, ked vsade inde je tichucky a takmer nehybny.
Ako v ten den, ked sa nam to prihodilo. Bolo chladno, ved uz bol oktober, ale inak sa Dunaj spraval celkom pokojne a mierumilovne. A my sme prave tak pokojne a mierumilovne sedeli v kabine "Kormorana".
Potom udreli do bokov nasho clna vlny, este drobne, slabe a pocitili sme prve zavany vetra. Plavili sme sa dalej a cakali, co bude. Vlny i vietor priberali coraz viac na sile. Zacalo nas kolisat najskôr dopredu a dozadu a potom aj nabok.
Vietor dul rovnomerne a stale prudsie.
Konciare vln prevysovali uz uroven strechy nasej kabiny a perlili sa vystrekovanou vodou. S hukotom sa valili na cln, triestili sa o jeho spicu. Vietor zalieval cln pravidelnymi spŕskami.
A vpredu, pred nami, vlny este vyssie a medzery medzi nimi este hlbsie. Cln sa zacal povazlivo kyvat a zmietat v zdivocenej vode. Bolo zrejme, ze nadlho nebude vediet odolavat sustavnemu naporu vln.
Vyliezli sme z kabiny na palubu, aby sme vykyvmi vlastnych tiel vyrovnavali cln.
Zachranne pasy sme si dali na dosah ruky.
Vlny dosiahli uz takej sily, ze nas hravo postavili spicou dohora, vyniesli navrch, tam nas na chvilu podrzali, aby sme sa mohli pozriet ako vyzera taky rozbureny Dunaj zvrchu, potom akoby voda pod nami zrazu zmizla a my s celou svojou tisickou kilogramov prudko padame a nevidime okolo seba nic, iba spenenu vodu, ktora tryska vysoko do vysky, prelieva sa cez cln a zalieva motor.
Rychlost sme znizili na najnizsiu moznu mieru, iba natolko, aby sme vedeli cln drzat spicou proti vlnam. Kormidelnik sa zufalo usiluje dostat z prostriedku Dunaja blizsie k brehu, kde vlny nie su ani take vysoke a najmä nie take silne.
Ako sa vsak dostat k brehu, ked musis cln drzat proti vlnam? Ak ho postavis bokom, prvy naraz vody ta prevrhne ako hracku.
Jednako riskujeme a obraciame "Kormorana" do sikmeho smeru. A potom to prislo.
Vlny sa natolko zvysili a pozdlzne kolisanie bolo natolko prudke, ze sme zo spice vlny klzali takmer kolmym smerom, a tak benzin, ktory motor dostaval z nadrze samospadom, vytiekol z trubky, veducej do karburatora nazad do nadrze a motor zhasol.
Bolo nam uzko. Bez motora uprostred besniaceho Dunaja, jeden i druhy breh na pätsto metrov daleko!
Stali sme sa hrackou vln.
Zavcasu sme si uvedomili, ze vyplasene pohlady na to bozie dopustenie okolo nas nam nepomôzu.
Bolo treba konat! Rozhodne a rychlo! Predovsetkym sa pokusit znova nastartovat motor a hlavne drzat cln proti vlnam.
Do toho prveho, sa pustil kormidelnik a do toho druheho my dvaja. S dlhymi a tazkymi veslami. Ono sa povie veslovat, ale skus to na clne, ktory sa tak blaznivo kolise, ze si rad, ked sa udrzis na nohach. A skus to v takom vlnobiti! Z troch zaberov vesla aspon dva boli bezvysledne: alebo naraz vlny veslo zmietol, alebo sa zrazu voda, do ktorej sa malo opriet, prepadla a zaber vysiel naprazdno.
Napriek nasmu zufalemu veslovaniu sa cln pomaly obracal do smeru vln. Do ruk sa nam zahryzal kŕc.
Vtom zahucal nastartovany motor! Podarilo sa!
Unavene sadame na palubu a cln sa pomaly vyrovnava do spravnej polohy. V ustach mame sucho a ruky nam brnia.
Cln sa dalej zmieta vo vlnach a okolo nas, vyletuje do vysky rozrazana voda.
A po desiatich - dvanastich metroch motor opät zhasol! Znova vesla do ruk, znova zufale usilie udrzat cln proti vlnam!
Ked sme sa po polhodinovom zapase dostali konecne k brehu, boli sme celkom vycerpani.
Mohol som to vsetko povedat strucnejsie, proste tak, ze kosavu sme prezili tazko a so strachom, ale to by nebolo ono. A hlavne, nemali by ste blizsiu predstavu, ako to bolo pri Baziasi, pri ostrove Kosava a nevedeli by ste dost dobre pochopit, preco sme pri kilometri 529 pristali, priviazali cln vsetkymi lanami, ktore sme mali, o vrbiny a cakali v zavetri dlhe hodiny, kym sa Dunaj vyzuri.
Komu by to nedavalo dostatocnu predstavu a kto by to nevedel dost dobre pochopit, ma este jednu moznost - skusit to sam.

Pripojte komentár